Stáva sa, že vaše dieťa nechce ísť na ihrisko, aby sa hralo s inými deťmi? Alebo sa nechce zúčastniť narodeninovej oslavy kamarátky či spolužiaka? Ako zistíte, či má len zlý deň, alebo či je to znak pretrvávajúcej úzkosti, ktorú môže dieťa prežívať?

Úzkostné poruchy sú poznačené pretrvávajúcimi a nadmernými obavami. „Zatiaľ čo niekto so všeobecnou úzkosťou sa môže obávať rôznych každodenných vecí, niekto so sociálnou úzkosťou má zvyčajne intenzívne alebo pretrvávajúce obavy alebo obavy z negatívneho posudzovania inými ľuďmi,“ povedala Rachel Busman, klinická psychologička z White Plains v New Yorku.

Čísla sú alarmujúce

Jedna pätina detí na celom svete má podľa štúdie z roku 2021 symptómy úzkosti, ktoré sú klinicky zvýšené alebo horšie, ako sa považuje za normálne. Podľa amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb 9,4 % detí vo veku 3 až 17 rokov – asi 5,8 milióna – v Spojených štátoch v rokoch 2016 až 2019 boli diagnostikované s úzkosťou.

Príznaky úzkosti môže byť ťažké rozpoznať. „Čím skôr si ich rodičia všimnú, tým skôr odborníci na duševné zdravie môžu pomôcť rodičom a deťom pochopiť, čo sa deje,“ povedala Rebecca Baum, profesorka a doktorka v oblasti všeobecnej pediatrie a adolescentnej medicíny na Univerzite v Severnej Karolíne. Deti s úzkosťou sa môžu začať vyhýbať situáciám, ktoré im úzkosť vyvolávajú.

Všímajte si varovné signály

„Toto správanie môže uľahčiť proces, ktorý robí ich obavy väčšími a väčšími. Čím skôr budeme mať informácie, tým skôr môžeme deti nasmerovať na cestu, ktorá ich povzbudí k odolnosti a pomôže im čeliť veciam, ktorých sa obávajú,“ dodáva Baum. Bežné príznaky všeobecnej úzkosti zahŕňajú ťažkosti so sústredením, spánkom, pomočovanie, zlé sny, nesprávne stravovanie či lipnutie na rodičovi.

Ďalej tam môže patriť nedostatok sebadôvery pri skúšaní nových vecí alebo neschopnosť vysporiadať sa s jednoduchými každodennými problémami, vyhýbanie sa každodenným činnostiam, ako je stretávanie sa s priateľmi alebo chodenie do školy či na verejnosť, neschopnosť hovoriť v niektorých sociálnych situáciách, neustále uisťovanie sa – opakované otázky a podobne.

Úzkosť má aj fyzické príznaky, tam patrí časté používanie toalety, plačlivosť, bolesti hlavy, závraty, točenie hlavy, potenie, bolesti žalúdka, nevoľnosť, kŕče, vracanie, vrtenie sa alebo bolesti tela. Pozor, záchvaty hnevu, podráždenosť alebo vzdor. Tieto symptómy môžu byť nesprávne chápané ako neúctivé problémy so správaním, no nemusí to tak byť.

Hlavnou príčinou môže byť podľa odborníčky taktiež spomínaná úzkosť. Odmietnutie robiť domáce úlohy môže byť spôsobené tým, že deti majú obavy robiť chyby. Pamätajte na fakt, že deti nemusia vedieť povedať vetu ako: „Toto mi skutočne spôsobuje trápenie.“ – svoje problémy vyjadrujú najmä takýmito neverbálnymi prejavmi.

Sociálna úzkosť sa od klasickej príliš nelíši

Mnohé symptómy sociálnej úzkosti sú podobné, ako pri všeobecnej úzkosti, ale objavujú sa len v istých sociálnych prostrediach. Deti, ktoré zápasia so sociálnou úzkosťou, môžu vykazovať tieto príznaky:

• Vyhýbanie sa alebo odmietanie chodiť do školy
• Odmietnutie hovoriť na verejnosti alebo naopak prejav tichým tónom
• Slabé sociálne zručnosti, ako napríklad strach z cudzincov alebo nenadväzovanie očného kontaktu
• Ťažkosti s používaním verejných toaliet, telefonovaním, verejnými vystúpeniami či v triede, jedením pred ostatnými
• Rýchly srdcový tep, chvenie, lapanie po dychu, pocit, že ich myseľ je prázdna a intenzívne  svalové napätie

Pýtajte sa, no s mierou

Je dôležité, aby ste pochopili, čo vášmu dieťaťu vyvoláva úzkosť. Hovorte s ním so súcitom, bez nátlaku a zbytočného vypytovania sa, ktoré by mohlo spôsobiť, že sa bude dieťa cítiť defenzívne a nakoniec sa s vami nebude chcieť vôbec rozprávať. Zvedavé, ale nezavádzajúce otázky sú dobré. Opýtajte sa, ako prebiehala určitá udalosť, čo sa dieťaťu na nej páčilo a čo nie.

Veľmi malé deti nemusia byť schopné popísať špecifické obavy či konkrétnu úzkosť. Ak je vaše dieťa úprimné v tom, čo ho znepokojuje, vyhnite sa tomu, že túto obavu znehodnotíte napríklad tým, že poviete: „Toho sa netreba báť.“ alebo „Nebuď ako malé dieťa.“ Vyhnite sa aj potvrdzovaniu obáv u dieťaťa, pretože to môže spôsobiť, že sa bude cítiť krehkejšie.

Dobrou alternatívnou je napríklad aj uznať schopnosť vášho dieťaťa čeliť výzve a ponúknuť mu pomocnú ruku v tom, že to zvládnete spoločne. „Navigácia detí v strese je dôležitou súčasťou detstva,“ povedala Baum. Rodičia a opatrovatelia môžu hovoriť o svojich skúsenostiach a zážitkoch z čias, keď oni boli deťmi a báli sa niečoho. Potom môžu deťom poskytnúť riešenia.

Oslovte pedagógov a odborníkov

O probléme skúste komunikovať aj s učiteľmi vášho dieťaťa. Oplatí sa poradiť sa s nimi, pretože sledujú vaše dieťa denne v rôznych prostrediach a situáciách, a preto vám môžu poskytnúť cenné informácie. „Niekedy to, aké sú deti doma, nie je rovnaké ako to, aké sú v škole,“ dodáva odborníčka. Učiteľ vám môže povedať, ako vaše dieťa komunikuje s rovesníkmi a či je stále smutné alebo znepokojené.

Keď obavy pretrvávajú a zasahujú do schopností dieťaťa takým spôsobom, že im doslova zabraňujú byť deťmi, je vhodný čas vyhľadať odbornejšiu pomoc. „Najlepšou liečbou úzkostných porúch je kognitívna behaviorálna terapia, ktorá zahŕňa určitú úroveň terapie, ktorá môže pomôcť deťom pohodlne robiť veci, ktorých sa boja,“ povedala Busman.

Hľadáte zaujímavé čítanie? Objavte 55 pravdivých príbehov v skvelej knihe!