Zomieranie je bežnou súčasťou ľudského života. Kým však nepríde hodina dvanásta, snažíme sa odchod na druhý svet nevnímať. Cieľom paliatívnej starostlivosti je zmierniť utrpenie pred smrťou a aj pred odchodom zabezpečiť človeku čo najkvalitnejšie posledné dni a hodiny pobytu na tomto svete.
Na rozhovor sme sa skontaktovali s Bohumírom Živčákom, riaditeľom Hospicu sv. Alžbety v Ľubici (okrem Kežmarok). Zaujímalo nás, ako trávia pacienti posledné chvíle svojho života, čo najviac ľutujú, aké majú posledné želania a ako ich odchod vnímajú blízki. V neposlednom rade nás však zaujímali aj pocity pracovníkov a samotného riaditeľa hospicu.
Ako vašim klientov vysvetľujete pojem „paliatívna starostlivosť“? Vedia, čo to je?
O našich klientoch hovoríme ako o pacientoch, keďže hospic je zdravotnícke zariadenie. Paliatívna starostlivosť je relatívne nový pojem a preto si mnohí žiadajúci o hospitalizáciu nevedia predstaviť o čo ide. Žiaľ, aj mnohí zdravotníci a aj lekári majú len základné informácie o paliatíve (medici sa v rámci štúdia s paliatívnou starostlivosťou takmer nestretnú).
Preto je prvý kontakt takmer vždy o tom, že sa rozprávame o stave pacienta a o tom, čo môžeme ako hospic pacientovi ponúknuť. Paliatívna starostlivosť nastupuje vtedy, ak sú vyčerpané všetky aktívne liečebné postupy medicíny a pacient je dovyšetrovaný.
WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) klasifikuje pacienta do hospicu ako toho, ktorý je v terminálnom štádiu neliečiteľnej choroby a potrebuje 24-hodinovú odbornú starostlivosť. Liečba u nás je len symptomatická a zameraná na liečbu bolesti.
V akej vekovej kategórii prijímate klientov?
Nemáme žiadnu vekovú hranicu, rozhodujú diagnózy a štádium choroby. Ale je pravdou, že štatisticky máme 80 % pacientov v dôchodkovom veku. No máme aj mladších a mladých pacientov. V hospici sú najťažší pacienti v zdravotníctve.
Ako sa blízki vedia zmieriť so stratou príbuzného? Prežívajú to ťažšie muži alebo ženy?
Je to veľmi individuálne a záleží často na tom, ako človek žil, aké mal vzťahy a či mal čas sa pripraviť na odchod. Ženy majú široké srdcia a tak sú to často ony, ktoré sa starajú o otcov, mamy, manželov, súrodencov, deti v ťažkých zdravotných stavoch doma. Asi neexistuje vzorec na to, kto sa ľahšie vysporiadvaa so stratou blízkeho, ale jednoznačne viem povedať, že veriaci ľudia zvládajú tieto situácie lepšie.
Čo si zomierajúci človek zvyčajne najviac želá? Viete mu splniť posledné želanie?
Niekedy sú to veľmi jednoduché veci – aby nebol sám, aby mohol ísť ešte na slnko. Keď veľmi trpí, tak je to často túžba po skončení trápenia. No sú aj veľmi špeciálne želania – pirohy, pomaranče, zaspievať si obľúbenú pieseň – alebo stacionárny bicykel (aj tesne pred smrťou). Snažíme sa vyhovieť podľa našich možností.
Čo pred smrťou zomierajúci najčastejšie ľutujú?
Najčastejšie sú to vzťahy – tie pokazené a túžba ich opraviť. Aj preto máme návštevy v hospici neobmedzené a pacienti majú samostatné izby, aby sa mohli tie vzťahy uzdravovať ešte kým je čas.
Chodia k vám aj pacienti, ktorí nie sú pokrstení a neveria v Boha? Ako k nim pristupujete?
Samozrejme, viera nie je podmienkou prijatia do hospicu. Ku každému pacientovi pristupujeme predovšetkým ako k jedinečnej ľudskej bytosti, ktorá si zaslúži úctu, rešpekt a starostlivosť. Starostlivosť v hospici je zameraná nielen na fyziologické, ale aj na duševné, sociálne a duchovné potreby každého človeka. Rešpektujeme duchovný život človeka v akejkoľvek fáze.
Dovolíte príbuzným, aby strávili posledné hodiny, prípadne minúty pred smrťou či aj po smrti so svojimi blízkymi?
Áno, preto je hospic miestom, ktoré vytvára podmienky na to, aby príbuzní mohli stráviť čas so svojím chorým blízkym, odbremenení od starosti a ťarchy ošetrovania.
Môžu byť vo vašom hospici prítomné aj deti? Ako vplýva strata člena rodina na nich?
Áno, môžu, závisí od toho, čo rodina a hlavne deti zvládnu. Kedysi vo viacgeneračných rodinách bolo zomieranie blízkeho súčasťou života rodiny. Teraz je to príliš často izolované mimo rodiny a blízkych a deti sa s tým nemajú ako stretnúť prirodzene. Preto je to citlivá vec, ale potrebná. Deti sa vyrovnávajú so stratou blízkeho jednoduchšie. Čo neznamená, že ich to hlboko nepoznačí.
Aký dlhý čas zvyčajne človek potrebuje, aby sa zmieril so stratou blízkej osoby?
Znovu príliš individuálna otázka. Smútok zo straty blízkeho je prirodzená reakcia milujúceho srdca a ono potrebuje čas, aby sa zahojilo. Ostáva jazva, ktorá sa nikdy nestratí, ale to je súčasťou ľudského života.
Vedia sa blízki pripraviť na odchod príbuzného? Ako s nimi komunikujete v hodine dvanástej (teda pred samotným úmrtím)?
Pomáhajú pragmatické a praktické rady. Predsa len, neriešime tieto veci každý deň a tak nám pomôže uprostred tej emočnej búrky pokojné slovo skúseného človeka.
Ako vy osobne vnímate smrť a čo tento pojem pre vás znamená?
Pre mňa je smrť „prechod“ do iného, nového života, ktorý má kvalitu neporovnateľnú s týmto životom. Verím Bohu a tak očakávam stretnutie tvárou v tvár a možno trochu aj debatu o nezodpovedaných otázkach.
Hovorí sa, že každá práca niečo človeku dá. Čo dala konkrétne táto vám?
Dotýkam sa tajomstva života a každé stretnutie, akokoľvek bolestné, ma robí skutočnejším človekom.
Často ste vy a vaši zamestnanci tí, s ktorými pacienti trávia posledné hodiny života. Ako to na vás vplýva?
Je to ťarcha, ktorú nedokáže uniesť ľudské srdce. Potrebujeme to neustále odovzdávať. Niekto tomu hovorí psychohygiena, pre mňa to znamená, že môžem zložiť batoh, ktorý nevládzem niesť na plecia niekoho, kto je silnejší a kto rozumie úplne.
Nájsť zamestnancov do hospicu musí byť náročná úloha. Ako vyzerá výberové konanie, aké vlastnosti musí človek mať?
Je to veľmi náročná úloha v celom zdravotníctve, ale v hospici obzvlášť. Okrem odbornosti si táto práca vyžaduje fyzickú, emočnú aj duchovnú odolnosť. Miera obetovania sa pre druhých je vyššia ako bežne v zdravotníctve. Ochota slúžiť a schopnosť komunikovať v kritických situáciách je kľúčová. Tu si človek nemôže urobiť svoju robotu a „padla“. Pracujeme ako tím a preto sa naše kompetencie neustále prelínajú.
Venuje sa vášmu odboru aj štát alebo fungujú na Slovensku len cirkevné a súkromné zariadenia? Ako je to v zahraničí?
Všetky hospice na Slovensku sú súkromné alebo cirkevné. V zahraničí (Česko, Poľsko, Litva) sú pred nami pár rokov (v Poľsku možno aj desaťročie). Demografia na Slovensku je jasná a tak neostáva nič iné, len si vyhrnúť rukávy (aj v štáte).
Zdieľať na