Stále bývajú u rodičov a sú slobodní: Nová generácia dospieva pomalšie, vieme prečo

Mnoho dospelých dnes býva s rodičmi (Zdroj: GettyImages)

Človek sa rodí úplne nezrelý a závislý na tom, kto sa o neho stará a umožňuje mu prežiť. Odkedy však nemožno človeka považovať za dospelého? Podľa práva je to osemnásť rokov – možnosť ísť k voľbám, piť alkoholické nápoje a pozerať sa na filmy pre dospelých. Z psychologického pohľadu je však ťažké s touto vekovou hranicou súhlasiť.

Nedospelí dospelí

Telo a duch vždy nekráčajú vo svojom rozvoji tým istým krokom. Dnes panuje všeobecná zhoda v tom, že vo veku 24 rokov možno hovoriť o dosiahnutie plného fyzického i kognitívneho rozvoja. Môžeme teda po prekročení tohto prahu oficiálne hovoriť o dospelom veku? Z hľadiska fyzického vývoja áno. Iná vec je to, ako sa cítime vo vnútri.

Podľa početných výskumov je teraz kľúčovým obdobím vek od dvadsať či dvadsiatich dvoch do tridsiatich alebo dokonca do tridsaťpäť rokov. Takáto skupina je nepochybne pre západné krajiny typická. Ekonómovia na ne pozerajú ako na štatisticky zaujímavú množinu. A psychológovia? Podľa nich ide u týchto ľudí o skutočne novú výzvu v histórii. Nedospelí dospelí sú akousi zvláštnosťou našej doby a ich existencia kladie rozmanité otázky.

Až po 29. narodeninách

Britskí vedci sa pýtali priamo dobrovoľníkov, v akom veku sa cítili byť dospelí a čo tento prechod charakterizovalo. Ich priemerná odpoveď bola v 29. roku života a rozhodujúcimi skúsenosťami bolo získanie bytu alebo domu, stabilné zamestnanie, narodenie potomka či sobáš. Podľa opýtaných osôb sa prechod do dospelého veku stále odsúva tiež preto, že deti môžu dôverovať rodičom, na ktorých ekonomicky a citovo závisia. Avšak majú strach dospieť a prevziať za seba plnú zodpovednosť.

V psychologických štúdiách sa nezriedka stretávame s matkami, ktoré prežívajú krízu vyvolanú potrebou vysporiadať sa s faktom, že ich dcéry majú partnera. Vzniká nezdravá túžba súperiť. Významné módne značky zároveň uvádzajú na trh kolekcie pre matku a dcéru. Je to nepochybne odkaz na sociálny kontext, ktorý teda dvakrát neuľahčuje prechod k dospelosti.

Kedysi sme dospievali skôr

Od 70. rokov minulého storočia každá nová generácia stále viac odkladala dokončenie štúdia a to, aby sa stala ekonomicky samostatnou. Ďaleko za nami sú časy starovekého Ríma, kedy malý Riman z dobrej rodiny opúšťal v dvanástich rokoch školu. V štrnástich rokoch odložil detský šat a v šestnástich či sedemnástich rokoch sa mohol rozhodnúť pre politickú alebo vojenskú dráhu. Dnes sa však jedná o zmeny, ktoré majú veľa spoločného s novými a komplikovanými formami dospievania.

Chýbajú rituály

Zakladateľ analytickej psychológie Carl Gustav Jung kedysi písal, že všetky významné udalosti života sú spojené s rituálmi. Ich cieľom je oddeliť osobu od predchádzajúceho štádia jej existencie. Pomôcť jej preorientovať psychickú energiu do fázy novej. Dnes tomu tak už nie je.

To, čo zrejme definuje túto novú fázu, je nedovršenie prechodu medzi dospievaním a dospelým vekom. Či presnejšie povedané nekonečné preťahovanie tohto prechodu. Je to ako keby mladí zostávali zajatci medzi jedným a druhým prahom, kedy je jedna ich časť plne dospelá, ale pre druhú nemožno nájsť definíciu. Je to akýsi fluidný vek, pravý plod dnešnej spoločnosti.

Zdroj: ČTK

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close