S Adamom som sa spoznala, keď som mala čerstvých 25 rokov. Bola to láska na prvý pohľad. Taká, o akej sa píšu knihy, spievajú piesne a točia filmy. Bola som naozaj šťastná, pretože Adam bol kus nádherného chlapa. Dokonca by som povedala, že bol podobný bohom z gréckej mytológie.
Ako to už býva, prvotné zaľúbenie po nejakom čase opadlo, no napriek tomu sme sa mali radi. Kúpili sme si byt a ja som v hlave riešila iba to, kedy ma požiada o ruku. Namiesto vytúženej otázky však prišlo trpké sklamanie a mne sa zrútil celý svet. Adam sa totiž so mnou rozišiel. „Prestal som ťa ľúbiť, lebo si ma zanedbávala. A už sa o seba ani tak nestaráš ako kedysi,“ vyčítal mi v návale hnevu. Potom si pobalil veci a odišiel.
Od toho momentu bol každý nový deň pre mňa bojom. Smútok ma priam dusil. Nepomáhali prosby, náreky ani vyvolávanie či vyhrážanie sa. Adam so mnou do života už nerátal, preto sme po pár mesiacoch museli predať byt. Vyplatili sme hypotéku a ja som skončila v garsónke, ktorú som si vzala do prenájmu. Na viac som jednoducho nemala.
Chýbali mi nielen peniaze, ale aj energia a chuť žiť. Nespávala som a nevládala som sa starať o seba. Zachraňovala ma donášková služba a porcie zabalené v plastových krabičkách. Na chvíľu som tak nadobudla pocit, že jedlo je to jediné, čo ma robí šťastnou.
Neskôr sa mojím útočiskom stali sladkosti. Aspoň večer, keď som si pri obľúbenom seriáli dala čokoládu a k tomu trochu vína, som mala pocit, že mi je lepšie. S odstupom času si spomínam aj na noci, kedy som nemohla spať. Po chvíľke prehadzovania sa v posteli som si otvorila zemiakové lupienky, zapíjala som ich kolou a bezcieľne som surfovala po internete.
Známi si zanedlho všimli, že sa mením. „Pomohol by ti šport, odreaguješ sa pri ňom,“ hovorili mi. Ja som však nemala na nič chuť. Po práci som išla rovno domov, zavrela som sa v tej malej zatuchnutej garsónke a napchávala som sa.
Mimoriadne ma tešilo, ako som skúšala stále niečo nové – raz burgre, inokedy pizzu, no boli aj dni, kedy som doslova valila do seba iba sladké. V tých chvíľach temnoty, bolo jedlo mojím jediným svetielkom nádeje, že raz bude dobre. Pamätám si, ako mojej mame raz praskli nervy a vynadala mi do tlstých svíň. Ani táto vyhrotená situácia však so mnou nepohla.
Žiaľ, na svoju posadnutosť jedlom som škaredo doplatila. S Adamom som sa rozišla pred viac ako dvomi rokmi. Mám však informácie, že si našiel novú ženu – blondínku ako som aj ja. Dokonca už plánujú aj svadbu. Rozdiel medzi nami je však v čísle na váhe. Ja som za ten čas od rozchodu pribrala neuveriteľných 50 kíl.
Fyzická bolesť bola a stále je len odrazom toho, čo cítim vo vnútri. Každý gram jedla bol ako tona hnevu, smútku a straty. Viem, že sa mi to všetko vymklo spod kontroly, no nedokázala som sa zastaviť. Každý kúsok sladkosti bol pokusom zaplniť prázdno, ktoré Adam vo mne zanechal.
Dnes vážim rovných 118 kilogramov. V zrkadle vidím ženu, ktorá prehrala boj, život a aj svoju krásu. Cítim sa uväznená vo vlastnom tele a je mi zo seba hrozne. Napriek tomu momentálne nevidím východisko a neviem, čo mám robiť. Uvedomujem si, že som sa stala závislá od jedla. Veď aj teraz ako píšem tento príbeh, pchám do seba malé hamburgery s hranolčekmi. Viem, že by som mala vyhľadať pomoc, ale hanbím sa. Neurobte tú istú chybu čo ja. Toto rozhodne nie je správna cesta.Pravdivé príbehy nájdete aj na našom YouTube kanáli
Zdieľať na