Nebol som vyvrheľ, ale nasledovať systém mi robilo problém od malička. Na škole si moji rodičia veľakrát posedeli po rodičovskom združení dlhšie. Väčšinou to bolo kvôli tomu, že som nikde neobsedel. Moja povaha sa mi neskôr vypomstila.
Vyučil som sa ako kuchár čašník, ale dlhé zmeny a státie na nohách mi nerobili najlepšie. Kamarát mi dohodil dobré miesto. Keď som bol za prácu primerane ohodnotený, aj tá bolesť nôh už bola znesiteľnejšia. Stále mi ale prekážal pracovný čas. Môj život bol len robota a domov spať.
V reštaurácii som sa zoznámil s Mirkou. Chodievala si k nám s kamarátkami občas posedieť. Mirka bývala v Rakúsku a na Slovensko po čase nevracala len kvôli rodine a známym. Jedným z dôvodov som bol aj ja. Preskočila medzi nami iskra a začali sme sa stretávať. Hoci Mirka bola predavačka, za hranicami za túto prácu dostávala lepšiu výplatu ako ja. Nedávala mi to nikdy najavo, že by jej to vadilo. Veď ani môj plat nebol najhorší. Chcel som však pre ňu viac.
Kamarát sa ma raz spýtal, či si nechcem privyrobiť. Mal som len prísť na dohodnuté miesto autom a odviesť nejaké veci. Tú oblasť som dobre poznal. Chodieval som tadiaľ za Mirkou. Nakoniec sa ukázalo, že mojou úlohou bolo previesť nakradnuté veci za hranice. Prvotný odpor k tomu, čo robím, potlačila odmena, ktorú som dostal. Kamarát vedel, aké veci idú, ja som zas dobre poznal terén. Boli sme dobrá dvojka. Pred Mirkou som nemohol nič povedať, od hanby by som chodil kanálmi. Do žumpy som sa dostal napokon sám.
V jedno popoludnie som išiel počkať Mirku na parkovisko k potravinám, kde pracovala. Domov sme už spolu nešli. Na mňa si počkali policajti a pekne si ma odviezli na oddelenie. Najhoršie bolo, že Mirka všetko videla. Bolo jasné, že je to koniec. Posedel som si niekoľko mesiacov. Po prepustení som dostal zákaz vstupu na rakúske územie na pár rokov. Mirka sa ale so mnou nerozišla. Bola to veľká skúška nášho vzťahu, ale nevzdala to so mnou. Preto myšlienka, že sa s ňou uvidím, len keď ona príde za mnou, mi prišla nepredstaviteľná.
Vedel som, že riskujem. Stálo mi to však za to. Chodil som za Mirkou aj napriek tomu, že som nemohol. Stačila by jedna policajná kontrola a s priateľkou by som sa nevidel dlhšie, ako bol môj zákaz vstupu do krajiny. Samozrejme, že som nechodil hore-dolu, ako sa mi zachcelo. Mal som svoj systém a svoje chodníčky. Hoci Mirka bola najprv proti, myslím, že to, že sme sa vídavali, náš vzťah len utužilo.
Prvú cestu cez hranice po tom, ako mi môj zákaz pominul, som si obzvlášť vychutnal. A prvú vec, ktorú som spravil bolo, že som priateľku požiadal o ruku. Nemohol som byť šťastnejší, keď povedala áno. Dnes sme manželmi a rodičmi jednej dcérky. Už nežijem na hrane. Pre svoje dieťa chcem ísť príkladom. Čo bolo, bolo a bolo to už tak dávno, že o tom dokážem takto hovoriť. Som rád, že žijem pokojný život, ktorý by mi voľakedy pripadal taký nudný.
Zdieľať na