Vždy som bola štíhla ako laň. Výškou som malá, meriam len 160 centimetrov, a tak hmotnosť 50 kilogramov bola pre mňa tak akurát. Nič sa nezmenilo ani po pôrode – v tehotenstve som pribrala desať kíl a do pár mesiacov po narodení dcérky som bola opäť vo forme, teda na pôvodnej hmotnosti.
Keď som sa vydávala, štíhli sme boli s manželom obaja. A on taký zostal. Nikdy som nešportovala, teda mám na mysli aktívny šport. Ale nie som ani žiaden domased, voľné chvíle sme ako rodina trávili na prechádzkach a turistike. Na tom sa nič nezmenilo ani po tom, ako dcéra vyrástla a my sme zostali s manželom sami. Práve naopak, každý víkend trávime v prírode, kde nachodíme okolo tridsať kilometrov.
Zdá sa však, že to nestačí. V poslednom období som sa totiž akosi zaokrúhlila. Tuk sa mi usadil na bruchu, stehnách, zadku, ba dokonca aj chrbte. Cítim to na oblečení, aj na celkovom komforte. Vlastne to išlo pomaly, plazivo, a začalo to niekedy vo veku 48 rokov. Vtedy som stratila menštruáciu a moja hmotnosť z ničoho nič začala rásť. Okolo štyridsiatky som vážila 55 kíl. A teraz, krátko po päťdesiatke, mi zrazu váha ukazuje 66 kíl. Keď som to zistila, zostala som v šoku. Preboha, ako a kedy to mohlo vystreliť tak nahor?
Nie som z tých, čo sa neustále vážia a sledujú, čo zjedia. Myslím si, že jem celkom zdravo, takmer žiadne vyprážané, nezdravé tuky, namiesto bieleho pečiva celozrnné. No zároveň si doprajem aj nejakú tú sladkosť, to je skrátka moje slabé miesto. Z čoho som sa však mohla tak „vypapkať“, keď som svoje stravovacie návyky nezmenila?
Že som pribrala, si všimla aj moja lekárka. Skonštatovala, že za to s najväčšou pravdepodobnosťou môže menopauza. Po strate menštruácie sa ženám mení metabolizmus, spaľovanie sa spomaľuje. Ja som ale s niečím takým vôbec nerátala. Začala som sa pred svojím stále štíhlym manželom skrývať – vyzliekam sa potme, intimita tiež musí prebiehať zásadne bez svetla. Hanbím sa za svoje objemnejšie bruško aj stehná. Chce sa mi kričať: Toto nie som ja! Ale zároveň som slabá na to, aby som niečo radikálne menila.
Manžel, samozrejme, zaregistroval, že som sa iná. Odťahujem sa, na súkromný striptíz by ma už určite nenahovoril. Začal sa pýtať, čo sa deje. Aj odpovediam som sa vyhýbala. No včera si ma jednoducho posadil oproti sebe a otvorene spustil: „Vidím, že nie si v poriadku, niečo ťa trápi. Si chorá?“ Pokrútila som hlavou, a cítila som, že sa mi slzy tlačia do očí. Nakoniec som to zo seba dostala: „Som tučná, pribrala som, necítim sa vo svojom tele dobre. Necítim sa byť pekná,“ skonštatovala som potichu.
Chvíľu na mňa mlčky pozeral a potom si ma pritúlil. „Si stále krásna, pre mňa sa nič nezmenilo,“ povedal potom jasne a dôrazne. A vysvetlil mi, že sa nezaľúbil do môjho tela, zaľúbil sa do mňa ako človeka. Áno, vonkajšia schránka ku mne patrí, ale tá sa neskladá len z brucha a zadku, ale aj z jemnej tváre, veľkých očí, gaštanových vlasov, milého úsmevu, pekných pŕs. „Najdôležitejšie pre mňa je, aby si sa cítila ty spokojná,“ dodal nakoniec.
No, priznala som, že spokojná nie som. Ale spadol mi obrovský kameň zo srdca – stále som preňho príťažlivá, stále ho vzrušujem. Jeho slová ma zahriali pri srdci. Každá žena potrebuje počuť, že je krásna, a je úplne jedno, koľko váži. Mám muža, ktorému sa páčim aj s kilami navyše. Napriek tomu som sa ale rozhodla, že začnem behať. Pre vlastný pocit pohody a zdravia. Jednoducho ma trápi, že som sa z čísla 38 dostala až na veľkosť 42. Nemusím mať 50 kíl, ale aspoň tých 6 kíl by som rada dala dole. Zajtra začínam. A nepochybujem, že u manžela aj v tomto nájdem podporu.
Zdieľať na
Zdieľaní