Ako dieťa som radšej behal po vonku, ako „čučal“ doma. Zostalo mi to, aj keď som chodil do školy. Radšej poza ňu, ako sa bifľovať veci, ktorým som nerozumel. Rodičia sa so mnou natrápili. Dali ma nakoniec vyučiť sa remeslu. A dobre spravili. Aj keď začiatky neboli ružové, postupne som si našiel svojich zákazníkov a rodičia boli na mňa hrdí.
V hlavnom meste , kde som býval, s robotou naozaj nebol problém. Horšie to bolo s láskou. Keď sme si s chalanmi niekam vyšli za zábavou, všetky dievčatá ako prvé zaujímalo naše konto, až potom povaha. Ak sme aj prešli prvým kolom ich výberu, ja som skončil vždy, keď som povedal, čím sa živím. Akoby robiť vodára alebo iné remeslo bola nejaká hanba. Každá by chcela len manažéra s päťkovým bavorákom na parkovisku alebo ešte lepšie – vo vlastnej garáži. Všetky moje vzťahy boli teda len na jednu noc alebo veľmi krátkodobé.
Až keď som spoznal Mirku, zistil som, čo je láska. Mirka prišla, podobne ako ja, do Bratislavy za prácou. Spoznali sme sa na kamarátovej oslave. Bol som jej vraj hneď sympatický. Paradoxne to bola moja profesia, ktorá nás vlastne dala dokopy. Jej brat bol tiež vodár. Spolu sme sa na túto tému bavili, až sme zistili, že sme sa prerozprávali celý večer, kedy sme o sebe prezradili takmer všetko.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môjho brata ovláda o dvadsať rokov mladšia zlatokopka
Mirka robila v obchode s luxusným oblečením. Nemala ambície ako jej kolegyne, ktoré si v práci chceli zbaliť nejakého bohatého zákazníka a dať výpoveď. A bolo im jedno, či slobodný, či ženatý. Mala rada módu. Nad pohnútkami kolegýň len krútila hlavou a ja s ňou. Mirke nevadilo, na akom aute jazdím, ani že ešte stále bývam s otcom. Brala veci také, aké sú. To sa mi na nej rátalo.
Neriešila, že v mojom veku ešte nebývam sám. Spoločné bývanie s otcom nám vyhovovalo. On aspoň nebol osamote, a ja som bol príliš zaneprázdnený prácou, a možno aj pohodlný, aby som si hľadal niečo svoje. Po pár mesiacoch s Mirkou sme však odišili spolu bývať do podnájmu. Bol som zamilovaný až po uši a z nej som cítil to isté. Po roku sme sa vzali. Nič veľké, len spečatenie našej lásky.
Po pol roku od svadby sa otcovi zdravotne pohoršilo. Chodil som denne za ním, ale niekedy som nestíhal. Bolo toho na mňa príliš. Keď som o podobnú láskavosť požiadal svoju sestru, tá ma odbila. Nikdy s ním nemala dobrý vzťah, čakal som ale trocha viac empatie. Otec krátko na to spravil gesto, kvôli ktorému sa sestra s ním aj so mnou nadobro prestala baviť. Prepísal na mňa byt s tým, že bude mať doživotné právo užívania, a ja s Mirkou sa o neho na starobu postaráme.
Aj tu sa Mirka ukázala ako skvelá partnerka. Keď som jej predostrel, s akým návrhom otec prišiel, súhlasila. Aspoň nám bude veselšie, žartovala. Dnes viem, aká strašná irónia v tom bola. Každopádne na začiatku bolo všetko fajn. My sme sa z garsónky dostali do trojizbového bytu a mohol som pokojne spávať, že otcovi sa nič nestane. Kým potreboval len navariť, poprať, urobiť nákupy, bolo to v poriadku. Žiaľ, zdravotný stav sa mu po nejakom čase začal zhoršovať a starostlivosť o neho bola o to náročnejšia.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Exmanželka ma po rozvode skoro pripravila o dcéru, ale nevzdal som to
Buď som robil alebo utekal domov za ním. Mirka začala byť z toho celého unavená. Bolo to pochopiteľné, z jej strany som sa však stretával s čoraz menším porozumením. Keď som chcel stráviť konečne nejakú chvíľu večer aj s ňou, hrala urazenú, miesto toho, aby ma trocha odbremenila. Otec začal byť príčinou, že sme sa s Mirkou začali čoraz viac hádať. Ja som bol potom nepríjemný na otca, ktorý si to ani nezaslúžil. Manželke som hovoril, že sme obaja súhlasili, že sa o neho postaráme. Ona ale vraj nečakala, že to bude také náročné. V tom som jej musel dať za pravdu. Je vyčerpávajúce starať sa aj o svojho vlastného rodiča, nie to o vyženeného.
Sľúbil som jej, že sa jej budem snažiť venovať viac času. Snažil som sa nájsť rovnováhu medzi vzťahom k manželke a k svojmu otcovi, no nešlo to. Ani neviem ako, on začal ťahať za kratší koniec. Mirka svoju nervozitu, zlú náladu či podráždenosť prenášala na mňa a ja som to celé vypúšťal zasa na otca. Dnes sa hanbím, ako som sa správal. Mal som to riešiť inak. Možno vyhľadať odborníka, ktorému by som sa vyrozprával, zaplatiť opatrovateľku, ktorá by ma odbremenila. Na Mirku som sa spoľahnúť vôbec nemohol. Hanbím sa aj za to, že som občas pomyslel, aké by to bolo jednoduchšie, keby otec už nebol. Myslel som si, že sa tak vyriešia aj naše problémy s manželkou.
Keď otec odišiel, bolo to práve v období, keď sme sa s Mirkou veľmi nehádali a doma bola konečne pokojná atmosféra. O to viac ma jeho odchod zasiahol. Na druhej strane som dúfal, že keď smútok pominie, pohoda bude pokračovať. No nestalo sa tak. Mirka začala byť opäť hašterivá a odmeraná. Aby toho nebolo málo, oznámila mi, že si niekoho našla a podáva žiadosť o rozvod. Bolo to ako v zlom sne. Snažil som sa manželku presvedčiť, nech to ešte raz skúsime. No keď som videl, že z jej strany ide len chlad, chcel som mať aspoň rozvod rýchlo za sebou.
Ani to však nešlo jednoducho. Mirka chcela polovicu bytu. S tým som sa odmietol zmieriť. O otca som sa staral len ja. Vtedy sa ukázala manželka v pravom svetle. Počkala si, kým nebudem doma a z bytu chcela poodnášať obrazy, ktoré otcovi daroval jeho kamarát umelec. Prišiel som v poslednej chvíli. Súdne ťahanice nemali a stále nemajú konca. Z mojej skromnej manželky sa nenápadne vykľula zlatokopka par excellence. Taká, nad akými sme voľakedy spolu krútili hlavami. Ja som však odhodlaný vyhrať. Už len kvôli úcte a pamiatke môjho otca.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na