Prečo muži neplačú? Pomohla tomu aj filmová kultúra, hovorí odborník

V našej spoločnosti je zaužívaná predstava, že muž musí byť vždy ten silný jedinec. Už malým chlapcom sú často podsúvané frázy ako „nebuď baba“ či dokonca „chlapi predsa neplačú“. Aj muži si však v živote prechádzajú náročnými situáciami, ktoré nie je ľahké ustáť. Ako sa teda majú vyrovnávať s negatívnymi vnútornými pocitmi či dokonca psychickými problémami?

Keď zaznie slovo „chlap“, automaticky sa nám vynoria všetky predstavy silného, nezraniteľného a odvážneho muža. Priznať si omyl a ospravedlniť sa, vyjadriť strach, bolesť či dokonca slzy je pri takejto predstave vnímané ako prejav slabosti. Vonkajšie znaky a prejavy sily sú často dôležitejšie než vnútorná, duševná sila a duševné zdravie.

V článku sa dočítate:

1. O mužoch závislých na úspechu
2. O časoch, kedy boli muži lovcami a bojovníkmi
3. O prežívaní emócií u mužov ako o spoločenskom tabu
4. Prečo muži neprejavujú emócie už od detstva
5. Akú predstavu o mužoch predkladá kultúra filmu
6. Ako riešiť psychické problémy

Muži závislí od úspechu

Významnú rolu zohráva aj spoločenská situácia. Napríklad silné spoločenské tlaky, očakávania okolia, čoraz väčšie nároky v práci, konkurencia, predstava o mužovi ako hlavnom živiteľovi rodiny a podobne. To tiež znamená, že mnohí muži si obraz o sebe utvárajú v závislosti od toho, ako dokážu tieto očakávania plniť, a teda v závislosti od úspechu. Tomu nahráva aj dnešná mentalita výkonu a úspechu.

Mnohí muži sa preto snažia svoje slabosti pred druhými skryť alebo ich kompenzujú. Bolesť a uvedené emócie potláčajú. Nedokážu ich vnímať, konfrontovať sa s nimi a prijať ich. Teda nedokážu ani prijať seba samých a utvárajú si falošný obraz o sebe.

Sebaobraz však znamená aj sebaúctu. Ak zástupcovia mužského pokolenia nie sú schopní alebo nemôžu naplniť vysoké očakávania okolia, vnímajú to ako svoje zlyhanie. A tým sa narúša aj ich sebaúcta. Cesta k sociálnej fóbii, depresii či úzkosti môže byť potom veľmi rýchla. Je tu však aj vážne projekčné riziko či riziko únikovej stratégie v podobe hnevu a agresivity. To neraz vedie k rozpadu inak stabilných vzťahov.

Keď muži boli lovcami a bojovníkmi

V pradávnych dobách sa muži museli postarať o prežitie svojej rodiny, svojho rodu či kmeňa. V tejto starosti denne riskovali život napríklad pri stretnutí s divou zverou alebo nepriateľskými kmeňmi. Museli mať silu a odvahu a museli sa naučiť potláčať strach.

K tomu slúžili aj rôzne iniciačné rituály. Chlapci sa museli naučiť bojovať, chrániť svoje územie a tiež byť schopní získavať územie druhých. Museli sa naučiť, ako v tejto mužskej role a v celej tej škále náročných úloh a výziev obstáť. Prejaviť strach, bolesť a slzy bolo nemysliteľné. Naučili sa stratégiu boja, stratégiu prežitia a stratégiu potláčania. Ženy sa starali o deti, o prípravu jedla a najmä o oheň, ktorý bol existenčnou nevyhnutnosťou.

Tieto pradávne skúsenosti evolučne ovplyvnili aj vývoj nášho mozgu a jeho štruktúru. Aj keď neexistuje typicky ženský a typicky mužský mozog, vedecké výskumy ukázali, že kým mozog mužov komunikuje prevažne v rámci jednej hemisféry (tej, ktorá zodpovedá za analytický spôsob a racionalitu), mozog žien funguje spôsobom prepájania oboch hemisfér (racionálnej aj intuitívnej).

To vo všeobecnosti znamená, že kým muž rieši nejaký problém viac racionálne a analyticky, žena pracuje aj s emóciou a intuíciou. Prejavuje sa to, samozrejme, aj v prístupe k problémom, ktoré sa nás hlbšie dotýkajú a silno ich prežívame. Uvedené uspôsobenie je v poriadku, takto je to biologicky dané. Zároveň však platí, že štruktúru ľudského myslenia tvoria mužský aj ženský prvok a tieto prvky či rozmery sa vzájomne dopĺňajú.

Prežívanie emócií u mužov ako spoločenské tabu

Problém je, ak muži neprejavujú emócie ako bolesť, slzy či strach ani vtedy, keď sú opodstatnené. Potláčajú ich, pretože od detstva im bolo vštepované, že tak je to správne a mužské a opak by bol slabosťou. Takže, keď chlapec vyrastie a stane sa z neho dospelý muž, naučí sa, že slzy znamenajú slabosť, či dokonca hanbu. Lebo muž podľa spoločenských noriem nemôže byť slaboch za žiadnych okolností.

Výnimkou sú len mimoriadne bolestivé a traumatické situácie. Ide napríklad o smrť niekoho blízkeho alebo emočne silné pozitívne udalosti – narodenie dieťaťa, svadba jedinej dcéry a podobne. V takýchto situáciách je u muža akceptované uroniť slzu, ale aj to len akoby decentne, ako náznak prežívania udalosti.

Muži strácajú odvahu priznať si svoju zraniteľnosť už v detstve

V predškolskom veku chlapci a dievčatá plačú zhruba rovnako často a z rovnakých dôvodov. Po nástupe do školy sa to však zásadne mení. Chlapci odrazu plačú oveľa menej než dievčatá. Ak v škole chlapec plače alebo sa neukáže dosť odvážnym, posmievajú sa mu.

Šikana celú situáciu ešte zhoršuje. Chlapci sa preto snažia radšej všetko potlačiť. Naučia sa stratégiu prežitia a stratégiu potláčania. V dospelosti majú potom podvedome predstavu, že ak ukážu slabosť a zraniteľnosť, svojmu okoliu budú na posmech. Preto tieto emócie skrývajú a potláčajú tak, ako sa to naučili v detstve.

Fixácia na predstavu, že muž musí byť vždy silný, sprevádza mnohých dokonca aj v hraničných situáciách. Výsledkom sú vážne psychické problémy a tiež narastajúci počet infarktov v pomerne mladom veku. Lenže pre mnohých mužov ani zdravotné problémy nie sú dostatočným dôvodom pre sebareflexiu a prehodnotenie návykov, predstáv a štýlu života, pretože by to vnímali ako slabosť.

Je to začarovaný kruh, z ktorého nie je jednoduché sa dostať a neraz si to vyžaduje odbornú pomoc. Lenže tá je u mužov znovu vnímaná ako slabosť, ako niečo, čo je hanbou a za čo sa mužovi dostane posmech. Prekonať takéto fixácie chce silu a odvahu, byť schopný pravdy voči sebe a pokory pred sebou.

Predstavu o mužoch predkladá aj kultúra filmu

Populárny maďarský psychológ Dániel Tóth, ktorý sa venuje najmä mužskej psychológii, upozorňuje, že „konfrontovať sa s našimi strachmi a slabosťami si vyžaduje oveľa viac odvahy než ich skrývať alebo kompenzovať.“

Tóth poukazuje na to, že falošným predstavám napomohla aj filmová kultúra osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Tá prostredníctvom akčných hrdinov, ktorí všetkých nepriateľov zlikvidovali a všetky nástrahy prežili, predkladala vzory, ktoré si podvedome osvojili celé generácie.

Týchto hrdinov divák nikdy nevidí utvárať hlbšie vzťahy. Buď sú osamelými vlkmi, v lepšom prípade mali len krátke, príležitostné vzťahy, alebo sa až na konci deja ich život spojí s hlavnou ženskou postavou. Ak mali v priebehu deja manželku, partnerku alebo priateľku, tú niekto zabil a bolo ju treba pomstiť, alebo ju uniesli a bolo ju treba zachrániť. Filmový priemysel postavený na sledovanosti a zárobku tak podsunul falošnú predstavu o mužskosti znásobenú kultom silného a svalnatého tela.

Ako riešiť psychické problémy? Pomôžu aj moderné spôsoby

Tým, že mnohí muži pocit strachu, beznádeje, ale aj bolesť, smútok a slzy potláčajú, výsledkom sú rôzne kompenzačné stratégie a napokon duševné i fyzické problémy. Fyzickými prejavmi sú napríklad bolesti žalúdka, vredy, opakované bolesti hlavy, problémy so sústredenosťou, neustály pocit nepokoja, zmena chuti do jedla a podobne. Najčastejšími psychickými problémami sú depresia a úzkosť. Ako sa s tým všetkým vyrovnať a ako sa vrátiť k duševnému zdraviu?

Prvým a kľúčovým krokom je prijatie. To znamená prijať danú situáciu, prijať svoje pocity (vrátane úzkosti, depresie a podobne) a nepotláčať ich. Z hľadiska predchádzania psychickým problémom je aj pre mužov dôležitá psychohygiena, nachádzať si čas pre seba, prehodnocovať svoje návyky a štýl života. Dokonca aj otázku stravovacích návykov. A zbaviť sa fixácií či akýchsi pomyselných vnútorných diktátov typu „musím“ a „nesmiem“.

Vyhľadať pomoc psychológa či psychoterapeuta dne už nie je žiadny problém. Viacerí z nich od čias pandémie ponúkajú aj online terapiu, poradenstvo a konzultácie, čo môže byť pre mnohých pocitovo komfortnejšie než osobná návšteva. Ak sa takto vytvorí vzájomná dôvera, pomôže to prekonať bariéru a človek sa tak ľahšie odhodlá aj pre osobnú návštevu a sedenie u daného terapeuta.

Online spôsob má výhodu aj v tom, že si môžeme vybrať naozaj kohokoľvek odborne kompetentného, teda aj odborníka, ktorý je vzdialený stovky kilometrov. Ceny za 50 minút online konzultácií sa pohybujú zhruba v rozmedzí 30 – 75 eur.

Netreba mať obavy, relevantné výskumy potvrdzujú, že online terapie sú rovnako účinné ako klasické „sedenia“, teda terapie tvárou v tvár, navyše prinášajú aj uvedené výhody. Treba však rátať s tým, že pre účinnosť terapie bude potrebné absolvovať 10 – 20 stretnutí, samozrejme v závislosti do daného problému, respektíve potrieb klienta. Pri terapii raz alebo dvakrát mesačne sa však výsledná cena rozloží na dlhší čas.

Otázka finančných nákladov je nezanedbateľná. Preto je dobré, že si v prípade potreby môžeme vybrať štátom preplácanú psychologickú pomoc. Táto druhá možnosť je dnes dostupnejšia než v minulosti. Dokonca nie je ani potrebné vyžiadať si od všeobecného lekára výmenný lístok, ale klient vie zájsť rovno k špecialistovi-psychológovi. Zdravotné poisťovne uhrádzajú najviac 25 sedení za kalendárny rok. Nevýhodou sú v tomto prípade dlhé čakacie lehoty, a to nielen na prvú terapiu, ale aj na ďalšie sedenia.Sledujte náš Instagram