Miluje Slovensko a má podľa nej obrovský potenciál. Reč je o Soni Kallovej, ktorá už niekoľko rokov sprevádza zahraničných turistov našou krajinou. O tom, čo ich zaujíma aj aké prekvapenia zažila pri práci, nám porozprávala v rozhovore.
Soňa, prezraďte nám o sebe niečo, odkadiaľ pochádzate, koľko máte rokov, aká ste?
Som z Bratislavy, ale od detstva z nej utekám, aby som sa vždy opäť vrátila. Utekám do prírody, v mladosti to boli hlavne Tatry, dnes sa teším na akýkoľvek výlet. Vyštudovala som aplikovanú geológiu, ale bavilo ma príliš veľa vecí na to, aby som v odbore zostala. Vystriedala som viacero zamestnaní. Dnes som na voľnej nohe a najlepšie by som sa charakterizovala ako environmentálne založený prírodný tvor so vzťahom k histórii.
Mali ste vždy blízko k cestovaniu a spoznávaniu nových miest?
Rozhodne áno. Pred nežnou revolúciou som snívala o Alpách. Keď sa počas môjho štúdia na vysokej škole otvorili hranice (a to je zároveň odpoveď na otázku o mojom veku), cestovala som s kamarátkou stopom krížom-krážom po Európe. Aj do tých vysnených Álp. Dodnes si pamätám, že som za týždeň v Rakúsku minula len 6 šilingov. Na pohľadnice.
Čo máte na cestovaní najradšej?
Cestovanie nás obohacuje. Okrem radosti z prítomnosti na nových miestach bolo vždy mojou motiváciou zažiť iné prostredia a kultúry. Myslím, že takéto spoznávanie mení aj náš pohľad na svet okolo nás. Po čase však zistíte, že ľudia na celom svete riešia dennodenne podobné záležitosti ako my. Dnes sa asi viac teším na spoločné zážitky s mne blízkymi ľuďmi, s ktorými cestujem.
Už dlhé roky pôsobíte ako sprievodkyňa. Zatiaľ čo mnohí ľudia túžia po tom, aby objavovali nové krajiny a ako sprievodcovia pôsobili napríklad v prímorských destináciách, vy ste ostali verná Slovensku. Prečo?
Vždy som mala túžbu pochváliť sa Slovenskom, ukázať ho cudzincom. Dlhodobo nie sme zaujímavou turistickou destináciou, ale mohli by sme byť. Aj preto som občas v cestovnej kancelárii v Madride robila prezentáciu o Slovensku. Bolo veľmi príjemné vidieť, ako prekvapujúco na ľudí pôsobia fotografie prírody a pamiatok krajiny, o ktorej dosiaľ nepočuli alebo si ju zamieňajú so Slovinskom.
Som presvedčená, že na Slovensku je pre mnohé národnosti najväčšou atrakciou samotná príroda. Málokde v Európe nájdete na zopár kilometroch od seba vzdialené ľadovcom tvarované žulové veľhory, vápencové rokliny plné vodopádov, nehovoriac o množstve divej zveri. Nikdy ma nelákalo byť delegátom pri mori a riešiť konštantne nejaké sťažnosti. Vodu a more milujem, ale chcem si ho užiť v pokoji.
Kde v rámci Slovenska pôsobíte a ľudí z akých krajín najčastejšie sprevádzate?
Od začiatku som sa profilovala ako turistický sprievodca prírodou v kombinácii s pamiatkami v dostupnej vzdialenosti, nielen preto, že príroda je pre mňa to naj, ale hlavne preto, lebo bola taká požiadavka. Išlo predovšetkým o ľahké túry po Tatrách, Slovenskom raji, Pieninách, Chočských vrchoch v kombinácii s gotickou cestou na Spiši, niekedy aj Košice. No a, samozrejme, naše hlavné mesto. Najčastejšie som sprevádzala Španielov, občas Talianov, predtým nejakú dobu Nemky. Hovorím v minulom čase, lebo tieto pobyty sa od začiatku pandémie ešte neobnovili.
Zrejme vás neprekvapí, ak sa vás spýtam, ako Slovensko vnímajú cudzinci? Líši sa ich pohľad na našu krajinu podľa ich národnosti?
Optika Španiela a napríklad Nemca je diametrálne odlišná. Nemecko je k nám predsa len bližšie, v rovnakom podnebnom pásme. Nemec, ak v minulosti nebol na Slovensku, bol v niektorej susednej krajine a teda ho to, s čím sa tu stretne, veľmi neprekvapí.
Inak je to so spomínanými Španielmi. Tí sa v lete snažia hlavne uniknúť z horúčav španielskeho leta, páľavy Madridu či preplnených pláží Stredozemného pobrežia. Láka ich naša svieža zeleň, nepoznané hory a prijateľné teploty (ktoré sa paradoxne na slovenskom juhu veľakrát približujú tým španielskym). Ak je slnečný deň, aj v našich podmienkach sa španielski turisti schovávajú do každého tieňa.
Z čoho sú najviac prekvapení?
V Bratislave ich veľmi zaujíma Dunaj. Očakávajú, že bude modrý (podľa valčíku Johanna Straussa Na krásnom modrom Dunaji) a sú prekvapení jeho skutočnou farbou. Ale asi najväčšie prekvapenie pre všetkých sú naše veľkonočné zvyky. Nedokážu pochopiť, že chlapci šibú dievčatá a oblievajú ich studenou vodou. A prečo sa dievčatá, vyšibané korbáčom a poliate ľadovou vodou v studenom apríli, z tejto udalosti tešia a ešte sa šibačom odvďačia darovaním kraslice alebo pohárikom pálenky. Pokladajú to za zvyk, ktorý v modernej Európe nemá čo robiť, lebo je sexistický a diskriminačný.
Aké otázky majú najčastejšie, čo ich zaujíma? Stalo sa vám, že niekto z turistov položil otázku, ktorou vás úplne zaskočil a nevedeli ste odpovedať?
Niekedy mi to chvíľu trvá ale vždy sa snažím odpovedať. Okrem bežných otázok o živote na Slovensku turisti veľakrát kladú nečakané otázky. Medzi tie bežné patria ukazovatele ekonomiky a životnej úrovne ako nezamestnanosť, priemerný plat či dôchodok, aké máme DPH a iné. Pýtajú sa aj na aktuálnu slovenskú vládu, na známe slovenské osobnosti minulosti či dneška. Ako sa vyslovujú rôzne slová v slovenčine, v ktorých je tak veľa spoluhlások.
Chcú sa naučiť základné slovenské slová, ale „ďakujem“ každého odradí. Najobľúbenejším slovenským slovom sa vždy stáva pivo. Aj keď, spomínam si, že som mala skupinu, ktorá sa nazvala grupo Kofola (smiech). Pýtajú sa samozrejme aj na praktické veci. Jedna zo základných otázok je, či je voda z kohútika pitná. Aký suvenír či darček priniesť zo Slovenska rodine. Ako sa pripravujú niektoré slovenské jedlá.
V prírode sa pýtajú, aký je rozdiel medzi jedľou a smrekom alebo či uvidia na tomto pobyte medveďa. V mestách sa pýtajú napríklad na vierovyznanie obyvateľstva. Keď im uvediem približné percentá veriacich na Slovensku, automaticky predpokladajú, že majoritou sú pravoslávni. Súvisiace otázky – kto sú gréckokatolíci a kto sú Rusíni… V Bratislave sa ma párkrát pýtali, či má slovenčina, nemčina a maďarčina spoločný základ, keď sme tu tak blízko jeden druhého.
To všetko sú bežné otázky. K tým nečakaným patria, prečo sa Československo rozdelilo alebo prečo ide z toho čašníka strach. Prečo držíme Rómov v oddelených getách a prečo sme ich neasimilovali. Prečo ľudia vo vlakoch stoja…
Možno je to otázka trochu na telo, ale existuje niečo, za čo sa ako turistická sprievodkyňa po Slovensku hanbíte?
Určite. Množstvo plastov plávajúcich na Hornáde v Slovenskom Raji alebo na priehrade Nosice, okolo ktorej vedie vlaková trať (vlastne už bola preložená a problém je „vyriešený“). Za nevľúdnu obsluhu, preplnené vlaky či staré špinavé vagóny. Bez predošlého upozornenia zavreté prevádzky. Hovorím pritom o stave pred covidom.
Pri vašej práci ste určite zažili aj množstvo zaujímavých historiek. Ktorú považujete za tú najvtipnejšiu?
Spomeniem dve. V jeden horúci letný deň, po niekoľkohodinovej túre v Chočských vrchoch, sme sa šli okúpať do Liptovskej Mary. Na pláži bolo veľa miestnych. Niektorí identifikovali španielčinu, aj keď veľa Slovákov si španielčinu a taliančinu zamieňa, a nechápavo sa pýtali, čo robia Španieli pri Liptovskej Mare. Odpoveď bola, že Španieli objavili Liptovskú Maru ako ich nadchádzajúcu letnú riviéru.
Raz som sprevádzala partiu z CAI (Club Alpino Italiano) a v daný júlový deň bol na programe Slovenský Raj. Keďže viem, aké je v lete v prielome Hornádu sparno, dala som si najkratšie kraťasy aké som mala. Vedúci sekcie CAI sa ma uštipačne spýtal, či idem hrať tenis. Vysvetlila som mu, prečo som tak naľahko. Lenže oni majú vo svojich stanovách, že do hôr sa chodí v dlhých nohaviciach, nech sa deje čo sa deje. No a tak sa všetci v ten deň nekresťansky potili…
Vydali ste štvorjazyčnú knihu, ktorá podľa vašich vlastných slov predstavuje Slovensko inak ako tradiční turistickí sprievodcovia. Ako teda v knihe zobrazujete našu krajinu?
Na tému turistických zaujímavostí na Slovensku vyšlo už veľa sprievodcov a fotografických publikácií. V takýchto sprievodcoch však turistom chýbajú odpovede na obyčajné otázky o tom, ako sa tu žije, o našich tradíciách a zvykoch, o nedávnej histórii či gastronómii. Odpovede by nemali byť vyčerpávajúce. Naopak, je lepšie ak sú stručné. Preto som pociťovala potrebu napísať túto knižku, pričom som vychádzala práve z mnohých mne položených otázok.
Je to krátka a subjektívna výpoveď o našej krajine tak trochu s nadhľadu, ale aj o obyvateľoch Slovenska, o tom, akí sme. Radí turistom, čo si zo Slovenska odniesť a obsahuje aj recepty na domáce slovenské jedlá. Vyzdvihuje Slovensko ako turistickú destináciu s veľkým potenciálom, a to predovšetkým pre milovníkov prírody. Ukazuje nás však i ako kultúrne zaujímavý produkt historicky sa miešajúcich kultúr na tomto malom území, ktoré sme zdedili.
Na to, aby si túto knihu prečítali cudzinci a možno sa vďaka tomu nadchli a odhodlali sa nás navštíviť, je potrebné, aby bola kniha dostupná. Uvažovali ste nad tým, ako ju dostať na zahraničné trhy a propagovať ju tam?
V zahraničí je knižka v predaji len na jednom mieste v Madride. Keďže som ju vydala vo vlastnej réžii, neostávali mi zdroje na jej propagáciu ani na Slovensku, nieto ešte v zahraničí. Oslovila som viaceré kníhkupectvá a cestovné kancelárie v Španielsku, Rakúsku, Nemecku aj v Británii, ale okrem spomínanej španielskej inštitúcie nebol záujem.
Máte záujem dostať túto knihu aj na školy, kde sa vyučuje cestovný ruch?
Keďže ide o subjektívny pohľad, je to na rozhodnutí vyučujúcich jednotlivých predmetov, ktorých knižka môže a nemusí zaujať. Možno by bola vhodná pre bilingválne gymnáziá respektíve pre tých, čo sa učia cudzie jazyky. Uvítali ju aj niektorí španielsky hovoriaci sprievodcovia po Bratislave, keďže španielskych textov o Slovensku nie je veľa.
Nie je žiadnym tajomstvom, že nie sme pre cudzincov príliš lákavá destinácia. Aj z prieskumov vyplýva, že najčastejšie si sem odskočia z Prahy alebo z Viedne na jednu či maximálne dve noci. V čom je podľa vás problém?
Dve noci sú už úspechom, často sú v Bratislave len dve hodiny. Problém je podľa mňa v nedostatočnej a možno aj nekoncepčnej propagácii našej krajiny ako turistickej destinácie. Vždy ma zaskočilo, keď sa dnes už neexistujúca SACR pravidelne zúčastňovala veľtrhov v Českej republike.
Za tých 30 rokov, čo sa Československo rozdelilo, možno vznikli nové atrakcie typu Chodník v korunách stromov, ale kľúčové turistické atrakcie sú stále tie isté, ktoré Česi poznajú z čias spoločného štátu. Pre nich boli vždy najväčším ťahákom slovenské hory. Je pravdou, že mladá generácia v Česku nemusí poznať Slovensko ako ich rodičia, ale aj tak si myslím, že kľúčová by mala byť propagácia ďalej od Slovenska, tam kde nás naozaj nepoznajú.
Súvisí to pravdaže aj s nízkym rozpočtom na samotnú propagáciu. Neviem presné čísla, ale Slovensko vynakladá rádovo menej prostriedkov na reklamu svojej krajiny ako jeho susedia patriaci do EÚ. Česko má napríklad zastúpenie pobočiek Czech Tourism v Miláne, Madride, Mexiku, New Yorku, Viedni, Paríži a mnohých ďalších mestách. Slovensko má zastúpenie v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku a Rusku (údaje z roku 2020). To samo osebe vypovedá, že ďalej ako u susedov už o existencii Slovenska nikto netuší.
Dnes veľakrát suplujú propagáciu Slovenska zahraniční Slováci alebo jedinci, ktorí Slovensku z nejakého dôvodu prepadli. Zopár ich poznám. Dovolím si tvrdiť, že z veľkej časti práve vďaka nim o našej krajine počuť občas aj vo vzdialenejších končinách.
Ako by podľa vás teda mala vyzerať propagácia našej krajiny?
Teraz v pandémii treba začať úplne od nuly. Inšpiráciou nám môžu byť naši susedia, nielen čo sa týka hustoty a rozmiestnenia pobočiek vo svete, ale predovšetkým objemu investície. K tomu musíme vyzdvihnúť slovenské špecifiká, teda to, čo máme jedinečné, dať tomu nálepku naj, ponúknuť to a byť viditeľní.
Keby to bolo na mne, postavila by som propagáciu na krajine do vrecka, kde sú národné parky a jedinečné prírodné miesta, každé iného charakteru na pár desiatkach kilometrov od seba, hneď vedľa historických miest a kúpeľov či jaskýň. Dovolenkár na Slovensku môže v rámci jedného dňa zažiť prírodu aj históriu, kultúru aj gastronómiu a nemusí cestovať pol dňa za každou atrakciou. Je to tu všetko nablízku.
Zdieľať na
Zdieľaní