Bola zamestnaná v Americkej diplomatickej službe v USA a v bývalom Sovietskom zväze. Pracovala ako tlmočníčka a manažérka fundraisingu pre neziskovú organizáciu vo Washingtone, poskytujúcu pomoc ľuďom, ktorí prežili mučenie, a dlhé roky pracovala ako výskumníčka v Múzeu holokaustu vo Washingtone. V rubrike Ako vidia Slovensko sa rozprávame s Američankou Madeline Vadkerty o tom, ako prišla pred viac ako 30 rokmi prvýkrát na Slovensko, postupne sa vracala a aktuálne tu žije už šiesty rok. A v slovenčine dokonca napísala knihu Slovutný pán prezident.
Pochádzate zo severu USA, no študovali ste na Georgetown University vo Washingtone najmä pre možnosť študovania cudzích jazykov. Odvtedy ste sa už učili 17 rôznych jazykov, nimi dnes hovoríte plynule alebo minimálne v nich viete čítať či im rozumiete. Aké pracovné príležitosti vám tieto znalosti priniesli?
Učenie sa cudzích jazykov mi otvorilo dvere k mnohým vzrušujúcim povolaniam a príležitostiam počas celého môjho života. Znalosti cudzieho jazyka som mohla využiť vo všetkých profesiách, ktoré spomínate vyššie. Bola som napríklad na prvej delegácii USA v bývalom ZSSR, pretože po rusky hovorilo málo Američanov, bola to nezabudnuteľná príležitosť – bola som napríklad na Sibíri, v sovietskom Gruzínsku a Bielorusku.
Keď som tlmočila ľuďom, ktorí prežili mučenie, mohla som byť súčasťou ich uzdravovania. Bola to pre mňa skutočná česť. Bádanie, tlmočenie, spájanie sa so všetkými typmi ľudí, učenie sa, čítanie literatúry v origináli a prednášanie v iných jazykoch sú pre mňa len niektoré z radostí spojených s učením sa iných jazykov.
Kedy a za akých okolností ste sa dostali na Slovensko?
V roku 1991 som organizovala konferenciu v Prahe a rozhodla som sa, že chcem zostať, bolo to vzrušujúce obdobie. Vybrala som si Slovensko, pretože som tu mala vzťah, počas toho som pracovala pre ministerstvo zahraničných vecí USA. Plánovala som zostať len pár mesiacov, ale nakoniec som tu zostala päť rokov!
Čomu sa na Slovensku pracovne venujete?
V Slovenskom národnom archíve pracujem na výskume o holokauste na Slovensku. Moja kniha Slovutný pán prezident vychádzala z archívnych materiálov, ktoré ma zaujali už pred niekoľkými rokmi. Teraz pokračujem v doktorandskom štúdiu a ďalej pokračujem vo výskume v archíve.
Veľmi pekne rozprávate po slovensky. Je podľa vás slovenčina ťažký jazyk? Ktoré slovenské slovo je vaše najobľúbenejšie?
Ste veľmi láskavá! Pri hovorení po slovensky robím veľa chýb, ale ľudia sú tu naozaj veľmi tolerantní – myslím si, že ľudia si uvedomujú, že slovenčina je zložitá a vážia si, že sa o to snažím. Moje obľúbené slovo? Skvelé. Neviem vysvetliť prečo – jednoducho sa mi páči, ako to znie.
Poviete nám viac o vašej knihe, ktorú vyšla na Slovensku?
Kniha je o utrpení Židov na Slovensku počas 2. svetovej vojny. Ľudia písali vtedajšiemu prezidentovi Jozefovi Tisovi, aby prosili o milosť protižidovskú štátnu politiku. Mojim úmyslom bolo, aby čitatelia počuli ich hlasy a pamätali si, že za číslami, dátumami a zákonmi, na ktoré zvyčajne myslíme, keď hovoríme o histórii, boli skutoční ľudia. Jedna vec je sa napríklad dočítať, že Židom a Nežidom režim jednoducho nedovolil sobášiť sa – no druhá vec je čítať listy ľudí so zlomeným srdcom, ktorých vzťahy sa museli skončiť, pretože vláda zastávala takúto politiku.
Chcela som tiež pomôcť ľuďom pochopiť skutočné dôsledky nenávisti, pretože ľudia, ktorí písali listy, ktoré študujem, netušili, že budú deportovaní a zavraždení len kvôli svojmu pôvodu. Knihu som nenapísala v slovenčine. Text preložil a upravil Ján Puček. Naozaj mi pomohol vyzdvihnúť silu a ľudskosť. Som tiež vďačná svojmu vydavateľovi, spoločnosti Absynt, za to, že kniha mohla uzrieť svetlo sveta.
Už niekoľko rokov žijete v Bratislave. Ako sa vám tu býva? Ako sa podľa vás naše hlavné mesto za ten čas zmenilo?
Milujem život v hlavnom meste. Hlavným rozdielom oproti tomu, keď som tu bola prvýkrát, je množstvo áut a problémy s parkovaním. Bratislava je krásne mesto a na Slovensku je neustále čo objavovať a vidieť.
Ako by ste charakterizovali Slovákov? Čím si vás získali a naopak, čím sklamali?
Ľudia sú všade ľuďmi. Nikdy by som nesúdila Slovákov ani inú skupinu ľudí. Vlastne túto otázku dostávam často. Ľudia si myslia, že si o Slovákoch vytvorím zlú mienku kvôli ľudskému správaniu, ktoré vidím v dokumentoch, ale takto to nefunguje. Namiesto toho je obdivuhodná ochota konfrontovať sa s temnou minulosťou a vždy som cítila, že ľudí zaujíma to, čo som našla.
Čo vás na živote na Slovensku najviac prekvapilo?
Keď vo Washingtone DC z neba spadne čo i len jedna vločka snehu, všetko sa zastaví a ľudia prepadnú panike: zatvoria školy, verejné inštitúcie, všetko. Zatiaľ čo tu ľudia žijú ďalej svoj život, ako by sa nič nedialo.
Precestovali ste svet a rozhodli sa zostať na Slovensku. Ako sa v konečnom dôsledku vašimi očami u nás cuzdincovi žije?
Užívam si život tu, lebo som stretla úžasných ľudí, ktorí robia úžasné veci a našla som v živote svoje poslanie. Nikdy som netušila, že napíšem knihu alebo dizertačnú prácu. Keby som sem neprišla, nič z toho by sa mi nebolo nestalo. Som skutočne nesmierne vďačná za všetky tieto úžasné príležitosti.
Plánujete sa ešte natrvalo vrátiť do USA?
Jeden nikdy nevie, čo nám život ďalej prinesie, ale zatiaľ neplánujem odísť.
Zdieľať na