Mal som 35 rokov, keď som stretol Lýdiu, lásku môjho života. Aj ja ako vlk samotár som musel uznať, že ona bola presne tým chýbajúcim článkom. Mal som prácu, v ktorej som vynikal. Cvičil som, venoval sa sám sebe, ani o ženskú pozornosť som nemal núdzu. Ona ale bola iná.
Lýdia bola nedostupnejšia, vtipná a šarmantná. Navyše bola samostatná, čo mi veľmi imponovalo. Mala prácu a dokonca aj vlastný byt, čo sa pri ženách tak často nevidí. Predsa len, väčšina z nich čaká na to, aby ich zabezpečil muž, čo si budeme klamať. Po pár mesiacoch randenia sa z nás stal pár.
Rozumeli sme si skvele. Miloval som, ako mi necháva priestor. O to viac som chcel byť pri nej a s ňou. Aj keď ja som mal vlastný byt, bývali sme v tom jej. Bol totiž bližšie k centru a o čosi väčší. Zhruba po roku a pol prišla otázka spojená s tým, že by sme sa mali presťahovať do väčšieho. Obaja sme vyrastali v rodinných domoch, preto bolo prirodzené, že nás to ťahalo do domu, ktorý by mal záhradu.
Keď sme však začali pozerať ponuky realitných kancelárii, boli sme nepríjemne zaskočení cenami. Predať byt by nedávalo zmysel, pretože by sa síce vyplatila pôžička, ale nová by bola pre nás veľmi nevýhodná. Dohodli sme sa teda, že na to pôjdeme inak. Začneme viac pracovať.
Ja som zmenil prácu. Zarobil som tam dvojnásobok toho, čo v tej starej. A veru, nebolo to málo. Denne som robil 12 až 13 hodín. Ona ma nenechala v štichu. Mala svoju hlavnú prácu a do toho ďalšie bokovky. Obaja sme sa plne sústredili na to aby sme zarobili dosť peňazí. Cieľom bolo nasporiť si aspoň 150-tisíc eur. Pre niekoho je to nereálna suma, my sme však mali príjem za štyroch, nebol to teda taký nedosiahnuteľný sen.
Najskôr sme si povedali, že tak vydržíme rok. Lenže prešlo iba pár mesiacov a Lýdia mi už vyčítala, že vôbec nie sme spolu a aby sme sa na celý dom vykašľali, že nám to za to nestojí. Nerozumel som jej. Nemali sme predsa dohodu? Bral som to ako ženskú roztopašnosť. Rok prešiel ako voda. Lýdia tiež zmenila prácu, aby zarobila ešte viac. V istom momente ťahala až tri práce. S odstupom času neviem, ako to dávala. Rok za nami. Najskôr jeden, potom druhý a nakoniec aj tretí. Po troch rokoch sme mali nasporenú obrovskú sumu peňazí.
Lenže som si uvedomil, že žijeme ako kamaráti. Ako dvaja spolubývajúci. Až dnes vidím, koľko chýb sme urobili. A koľko chýb som urobil aj ja. Keď ma volala cez víkend na výlet, ja som nemohol, lebo som sa musel venovať práci. Keď sme išli na dovolenku, bol som na mobile a pracoval som. Nevidel som na nej, ako ju to ranilo. Úplne som ignoroval, keď mi hovorila, ako by po šiestich rokoch už chcela svadbu, že už na to máme vek. Nechápal som, ako sa dokáže dojať nad cudzím dieťaťom, ktoré len tak vidí v nákupnom centre.
Žil som pre prácu, úplne ma to pohltilo. Dnes síce žijeme spolu a máme kúpený pozemok na spomínaný a vysnívaný dom. Prechádzame papierami spojenými so stavebným povolením. Dom je navrhnutý naozaj luxusne. Ale čo z toho, že ja vlastne ani neviem, či to ešte chcem.
Myslím, že ona to cíti rovnako. Už ide iba z nejakej zotrvačnosti, povinnosti. Vidím, že nie je šťastná. Sústredili sme sa na prácu natoľko, až sme stratili to najpodstatnejšie, čo sme mali. Čas a náš vzťah. Sám som zvedavý, ako tento náš príbeh skončí. Je to tá najúžasnejšia žena, akú som v živote stretol, napriek tomu som v štádiu, že sám neviem, čo chcem. Sám seba sa pýtam, či nebude lepšie, ak ja budem tým iniciátorom, ktorý jej dá slobodu?
Zdieľať na