Silvia Vaculíková profesionálne fotí celý svoj dospelý život. Dodnes mala možnosť navštíviť už viac ako stovku krajín a zachytiť autentický život domorodých kmeňov po celom svete, zažiť brutálne kohútie zápasy aj pravý vúdú festival.
Čo si zo svojich ciest rada nosí domov, ako sa mení obyčajný človek v priebehu času a ako to vyzerá na africkom trhu fetišov s bizarnými ochrannými talizmanmi?
Ste priamym potomkom vynálezcu padáka Štefana Baniča, vaši predkovia boli tiež objaviteľmi jaskyne Driny. Dalo by sa povedať, že pochádzate z dobrodružnej rodiny?
Nemyslím si, že sme v porovnaní s ostatnými slovenskými rodinami výnimočne dobrodružní. Môj pradedo sa počas pobytu v USA možno len viac zaujímal o techniku lietania. Spolu so svojím synom, mojím dedkom a ich priateľom z dediny sa im podarilo objaviť jaskyňu Driny. Mimochodom, môj dedko Ján Banič bol aj prvým správcom tejto jaskyne, a to 14 rokov.
V ktorej fáze života ste si uvedomili, že milujete fotografiu a cestovanie?
Fotografia ma očarila už ako dieťa. Prvý fotoaparát Vilia mi priniesol otec zo Sovietskeho zväzu a sprevádzal ma aj počas strednej školy, kedy som navštevovala fotografický krúžok. Vážnejšie som sa tomu začala venovať až po Nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa otvorili hranice a my sme mohli vycestovať do sveta. Uvedomila som si, že si chcem uchovať spomienky na zaujímavé a exotické miesta. Veď, čo keby hranice opäť zavreli? Internet ešte neexistoval.
Navštívili ste už 122 krajín. Pri takom množstve je asi náročné vybrať jednu, ktorá vám prirástla k srdcu. Keby ste však mali povedať jedinú, do ktorej sa vraciate najradšej, ktorá by to bola?
Neviem uviesť jednu, ktorá mi je srdcu najbližšia. Každý mnou navštívený kút sveta je niečím výnimočný a zaujímavý. Lákajú ma predovšetkým krajiny so starou kultúrou, históriou a nádhernou prírodou. Aby som sa o svoje zážitky a pocity mohla podeliť aj s inými ľuďmi, začala som na svojich cestách fotiť a následne písať cestopisy.
Doteraz som vydala dve fotografické publikácie a tri cestopisy: Túlanie svetom (2013), Svet na dlani (2016) a Nevšedným svetom (2019). V súčasnosti pracujem na ďalšom cestopise, pričom by mi mal vyjsť aj môj prvý román pod názvom Ja, cestovateľka.
Počas ciest po svete ste mali možnosť stretnúť obdivuhodné množstvo etnických skupín — v Etiópii kmeň Mursi, v Západnej Papui kmeň Dani, na Filipínach kmeň Ifugao, thajský kmeň Karenov, africký kmeň Zulu a veľa ďalších. Keby ste mali možnosť prežiť celý život ako členka jednej z týchto skupín, ktorú by ste si vybrali?
Žiadnu. Fascinovalo ma veľa etník: divokí Dogoni v Mali, život Himbov v Namíbii, bájni Tibeťania, ale v žiadnom kmeni by som nechcela žiť ani deň, nieto ešte celý život (smiech). Ja patrím do Európy, tak isto, ako spomínané etniká patria do oblastí, kde vznikli.
Na Filipínach ste zažili pravé kohútie zápasy. Táto drastická zábavka je v civilizovaných krajinách zakázaná.
Vo viacerých krajinách civilizovaného sveta sú dodnes povolené býčie zápasy. Tiež sa tu zbytočne prelieva krv zvierat. Na Filipínach sú kohútie zápasy špecifické tým, že kohúty nielenže medzi sebou bojujú v aréne, ale je im pripevnený k nohe, k ostrohe, ostrý nožík o veľkosti asi 7 centimetrov. Krvavý zápas preto často končí fatálne nielen pre porazeného kohúta, ale často aj pre víťaza.
Máte pravdu, že vo väčšine krajín sveta je táto zábavka ilegálna, no na Filipínach je dovolená a často sa tu vsádza na víťaza. Tak, ako chodia u nás muži v nedeľu na futbalový zápas, na Filipínach sa tešia na kohútie zápasy. Ženy sa ich obyčajne nezúčastňujú. Iný kraj, iný mrav… Pozitívom je aspoň fakt, že majiteľ porazeného kohúta si ho nikdy nenechá, ale daruje ho na konzumáciu niekomu inému.
Ako fotografka sa venujete prevažne portrétu — zobrazeniu jednoduchého človeka a jeho kultúry, miznúcej v konzumnom svete súčasnosti. Bola to aj ústredná téma vašej fotografickej publikácie Svet ľudí z roku 2007. Odvtedy prešlo už 14 rokov. Ako rýchlo sa blížime k bodu, kedy prostý človek z planéty vymizne?
Prostý človek podľa mňa nevymizne. V dôsledku globalizácie a pokroku zanikne len jeho pôvodná kultúra a starobylé zvyky, ktoré si udržiaval stáročia. Záleží to od mnohých faktorov. Za seba môžem povedať, že mnohé prírodné etniká, ktoré som poznala pred dvadsiatimi rokmi, sa už prispôsobili dnešnému svetu.
Muži zo Západnej Papui, ktorí nosili ako oblečenie len koteku, dyňu navlečenú na penise, sú už dnes prevažne oblečení podobne ako my v Európe a snažia sa nám podobať čo najviac aj v ostatných činnostiach.
V knihe Túlanie svetom ste opísali vašu návštevu západnej Afriky, počas ktorej ste skúmali vúdú náboženstvo. Bežný človek si v súvislosti s tým predstaví asi len škaredú bábiku a ihlu. Čo je po tejto skúsenosti vúdú pre vás?
Slovo vúdú pochádza z jazyka Gbe, ktorý používajú kmene Fon a Ewe, zo slova vodoun. V preklade znamená duch alebo aj náboženstvo. Kult vúdú sa najčastejšie spája s Haiti, no pôvodne vzniklo v okolí jazera Togo, v Togoville. Otroci importovaní zo západnej Afriky si so sebou zobrali do otroctva do Strednej Ameriky a Karibiku aj svoje vúdú náboženstvo. Tu sa rozvíjalo už samostatným spôsobom.
Togoville je však stále jedným z centier tohto pôvodného náboženstva a dodnes tu existujú miesta, kde sa odohrávajú rituály na odháňanie zlých duchov, za šťastie a bohatstvo dediny, zdravie obyvateľov alebo dobrý úlovok. Pre zaujímavosť, stojí tu aj Katedrála svätej Panny Márie (poznámka editora: názov Notre Dame de Togoville), ktorú v roku 1985 navštívil pápež Ján Pavol II. Ani jemu sa kult vúdú nepodarilo vykoreniť.
Navštívili ste aj fetišový trh s bizarnými ochrannými talizmanmi. Kde sa takáto podivnosť odohrala, aké bizarnosti ste tam videli — a kúpili ste si niečo pre seba?
Na podobné miesta sa nezabúda. Fetišový trh sme navštívili v meste Lomé v africkom Togu. Ide o špeciálne trhovisko zamerané na výrobu a predaj fetišov, akými sú lebky zvierat, vysušené leguány, hady, potkany, ale aj sošky obité klincami zobrazujúce ľudí, používané na bielu a čiernu mágiu.
Môžete tu kúpiť škorpiónov, lebky opíc, kože leopardov, krokodíly, ale aj kože s vypreparovanými lebkami psov. Viera vo vúdú je v krajine veľmi živá a rozšírená. Ľudia si na trhu najprv kúpia fetiš, ktorý si vzápätí dajú začarovať čarodejníkovi. Väčšinou od fetišu očakávajú zdravie, šťastie, dlhý život, dobrého manžela, ale aj sexuálnu výkonnosť.
Kúpila som si na pamiatku cestovateľský talizman gri-gri. Vyzeral, ako kožené vrecúško naplnené tajnými bylinami a vyzdobené dvoma mušličkami. Zavesila som si ho šnúrkou okolo krku. Pred cestou mu bolo treba povedať želanie a zatvoriť ho dreveným štuplíkom. Týmto počinom som si zabezpečila bezpečné cestovanie až do miesta príletu domov. Čary asi fungovali, lebo sa mi nič nestalo (smiech).
Čína je pre mnohých cestovateľov nenaplneným snom. Vy ste mali možnosť navštíviť ju a vidieť aj tie menej dostupné turistické miesta. Aký dojem vo vás zanechala?
Bola som v Číne viackrát a aj na rôznych miestach. Na tie menej turistické sa mi podarilo dostať vďaka pozvaniu čínskej vlády pri príležitosti odovzdávania cien za dokumentárnu fotografiu. Pozvanie prišlo na základe toho, keď som ako jediná fotografka mimo Číny vyhrala cenu na fotografickej súťaži pod záštitou UNESCO, a to hneď v dvoch kategóriách.
Čína je nádherná krajina. Prírodné scenérie, ako skalné útvary vypínajúce sa do výšky 30 metrov nazývané Kamenný les sú považované za div prírody. Navštívila som tu aj domácnosti vo vzdialených horských dedinkách, kde ľudia fungujú svojím pomalým a jednoduchým vidieckym životom. Žijú len z toho, čo si dopestujú na políčkach a z chovu domácich zvierat.
Podarilo sa mi tu dokonca zažiť býčiu kastráciu, čo som naozaj nevyhľadávala, alebo aj ručné triedenie usušeného tabaku, ktorý bol dopestovaný na miestnych políčkach. Počas tohto pobytu som vyskúšala rôzne pokrmy, z ktorých polovica ani neviem, z čoho bola pripravená… Ale chutili mi pečené sršne aj larvy.
Číňanov je veľmi veľa, takže keď som povedala niekomu miestnemu, že celé naše Slovensko má päť miliónov obyvateľov, vždy ich to pobavilo. Tvrdili, že toľko ľudí tvorí u nich dve väčšie ulice. Ku mne sa miestni správali vždy úctivo.
Aký typ suvenírov si zo svojich ciest najčastejšie nosíte domov?
Obyčajne si kúpim jeden kvalitný suvenír do veľkosti kufra, aby som si ho mohla odviezť domov. Doma si potom vešiam na steny namiesto fotografií drevené masky z Afriky, ale aj iné suveníry z rôznych krajín sveta. Najčastejšie si pri svojich cestách nakupujem fotografické publikácie. Tieto knihy prinesené z rôznych kútov sveta mi neskôr pripomínajú ľudí a miesta, na ktoré sa už možno v budúcnosti nevrátim.
Keby svetové spoločenstvo organizovalo anketu o nových divoch sveta, ktoré tri miesta by ste nominovali?
To je naozaj ťažká otázka. Mohla by medzi ne patriť napríklad Lalibela v Etiópii. Je jedným z najposvätnejších pútnických miest etiópskych ortodoxných kresťanov. Stojí tu jedenásť kostolov z 12. storočia vytesaných v skalnom masíve a ďalej od mesta ešte dva, pričom zahŕňajú aj najväčší monolitický chrám na svete.
Do prírodných divov sveta by som určite zaradila vodopády Iguazu na hraniciach Argentíny a Brazílie. Predstavujú najväčší systém vodopádov na Zemi, pričom sú obklopené nádherným pralesom. Podobne, ako chrámy v Lalibele, aj vodopády patria do svetového dedičstva UNESCO.
Nad tretím som dlho rozmýšľala. Priklonila by som sa asi k nadrozmerným geometrickým kresbám a zoomorfným figúram, teda obrazcom na peruánskej púšti kultúry Nazca. Tieto figuratívne obrazce spravidla pozostávajú z jednej neprerušovanej čiary, ktorá sa nikdy nepretína s druhou. Sú tu obrazce ako Soví muž, Opica s dĺžkou 110 metrov, Volavka, Labyrint alebo Ruky.
Podľa vedcov vznikli už v období 500 rokov pred Kristom až do 500 rokov nášho letopočtu a sú čitateľné len z výšky, pričom z povrchu Zeme sa nedajú postrehnúť. A možno ich pre nás vytvorili mimozemšťania, kto vie (smiech).
Zdieľať na
Zdieľaní