Pravdivý príbeh: Manželova smrť ma nakopla, aj vdova môže byť šťastná

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Volám sa Klára. Mám 52 a žijem v malej dedine na východe. Áno, presne tam, kde nikto nechce žiť, pretože tam vraj NIČ nie je. Ľudia sa tu musia pretĺkať, no nikdy by som nechcela bývať inde. Starého psa novým kúskom nenaučíš a starú brezu tiež už nikam nepresadíš. Chcem sa s vami podeliť s mojím príbehom. Možno niekomu, kto prežíva niečo podobné, čo som prežívala ja, to vleje novú nádej do života.


S Janom sme sa brali, keď som mala 18. Hneď po učňovke. Vtedy to bolo bežné a nikto na nás neukazoval prstom. Syna sme mali len jedného. Janka, po otcovi. Po pôrode som dostala komplikovaný zápal, tak sa inak nedalo.

Chvalabohu však aj za toho jediného. Vydaril sa nám. Nikdy nám nespravil hanbu, aj obdobie puberty sme zvládli bez búrlivých výstupov. Po gymnáziu išiel na vysokú do Bratislavy, kde nakoniec aj ostal. Predsa len, pracovné príležitosti tam má oveľa lepšie, než tu, na východe.

Po jeho odchode som sa veľmi upla na Jana. Veľa toho nenahovoril, len potichu sedel vedľa mňa v garáži, kde sme vyrábali drevené kraslice, ktoré sme raz za mesiac vyvážali do Nemecka. Začali sme podnikať ihneď po revolúcii. Darilo sa nám, no na druhej strane sme tiež nemohli vyskakovať do nebies.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Rakovina mi vrátila manžela, aj keď len na chvíľu


 

Prekvapivo, ani po toľkých rokoch manželstva mi neliezol na nervy. Keď mi však pred štyrmi rokmi povedali, že má rakovinu hrubého čreva, zrútil sa mi svet. Ja, čo som vždy bola silná, som sa zosypala. Jano ma nemotorne pohladil po hlave a povedal, že nejako už bude. Nebolo. Do pol roka od stanovenia diagnózy už ležal v rakve.

Ani netuším, ako prešiel pohreb. Všetko, čo bolo potrebné, zariadil Janko. Ja som celú udalosť videla ako cez hmlu. Viem, že ľudia si len šuškali, že som sa zbláznila. Asi som sa aj. Neviem. Viem len, že mi zo života odišla jediná istota.

Čo si bez neho počnem? Ako budem žiť? Z čoho budem žiť? A čo naše podnikanie? Komu budem ráno robiť kávu a kto ma bude počúvať? Najradšej by som odišla za ním, keby som vedela, čo ma tam čaká. Janko ostal pri mne týždeň, dlhšie sa mu nedalo. Navrhol mi, aby som predala starý dom a odišla s ním bývať do hlavného mesta. Že mi nájde nejakú garsónku. Odmietla som to. Čo by som tam robila? Hľadela do štyroch stien?

Rozhodla som sa, že sa pozviecham. Dva týždne po pohrebe som bola za kaderníčkou, ktorá mi ostrihala vlasy a blond farbu, ktorú som nosila už celé desaťročia, vymenila za gaštanový odtieň. Zmenilo ma to na nepoznanie.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


 

A to som potrebovala. Potom som vypratala spálňu, manželovu fotografiu založila do albumu, aby mi pri pohľade naňho zakaždým netrhalo srdce. Na druhý deň som začala maľovať steny, snažiac sa nevnímať neprajné poznámky susedov, ktorí sa premávali pod mojimi oknami. Ľutovali ma. Ja som však cítila, že robím správne.

To však nebolo všetko. Aký bol však šok okolia, keď sa dozvedeli, že som sa prihlásila do autoškoly. Nové auto sme kupovali len pred piatimi rokmi a mne ho bolo ľúto predať. Tak som si konečne sadla za volant. Vedela som, že auto potrebujem k tomu, aby som mohla pokračovať v podnikaní. Nemôžem predsa voziť tovar do Nemecka autobusom. Ľudia si ťukali prstom na čelo.

Môj syn Janko bol jediný, kto mi veril. Pochopila som, že strach sa dá prekonať. Prvé kilometre boli rozpačité, no teraz už jazdím ako drak. Do podnikania som pridala nové nápady, chalupu trošku prerobila a začala som sa opäť tešiť zo života. Susedia tvrdia, že na to nemám právo, keď mám muža na cintoríne. No ja viem, že aj vdova dokáže byť šťastná. Môj nebohý manžel by sa tiež z toho tešil. Smrť blízkeho je bolestivá skúsenosť, no rozhodne to nie je koniec vášho života.


 

Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (15)

  • Miroslav 23.12.2018, 21:07

    Pani Klára, opisujete svoj smutný príbeh, poznám to, čo znamená strata blízkeho človeka, chcel by som Vám ale pripomenúť dnes počas Vianočných sviatkov, že je tu predsa niekto kto na človeka pamätá a kto ho posilňuje v každom čase, zdá sa mi podľa toho čo píšete, že Vy nepoznáte toho Ježiša , ktorý zomrel na kríži Golgoty za nás všetkých, hľadajte ho, ON sa Vám dá nájsť, lebo bez neho nie je vo svete žiadna istota a keď aj je, je to len istota relatívna, či falošná. Spoliehať sa na seba, alebo na to, že však nejako bude, nie je to najlepšie riešenie pre človeka, To najlepšie riešenie je osobne poznať svojho Spasiteľa a mať jasnú istotu v Ňom a istotu spasenia. Želám Vám, aby ste našla tú jedinú skutočnú Pravdu na tomto svete ako som ju ja našiel pred 28 rokmi . Boh Vás žehnaj !!!!!!! BOH je mocný, je veľký, je skutočný Pán a šťastný je každý , kto toto takto hovorí.

  • Milan Matej 22.12.2018, 07:04

    Život si tuším vyberá, že koho, ako potrestá. Ja so svojou ženou sme si smolu vyžrali do dna. Dnes ako 76/74 roční si môžeme robiť len sumár. Ja hovorím, že dlhý život nie je odmena, ale trest. Ked napíšem, že 40 ročný sme stratili 15 ročnú dcéru a to bol len začiatok, tak si ostatné domyslíte.

  • Rudea 21.12.2018, 10:19

    Oľga, teraz po prečítaní mojej reakcie na teba uznávam, že som mohla byť príjemnejšia, prepáč.

  • Stano 21.12.2018, 07:02

    Autorka si za toto nezaslúži nič iné, ako veľký palec hore. Veľmi sa mi páči že nestratila sebavedomie, a vedela že na takýto zármutok je najlepší liek, zamestnaná myseľ. Aby nebol čas smútok, ktorý by mohol prejsť do depresie. A úplne najviac sa mi zapáčilo že nepočúvala tých trápnych závistlivých susedov a známych, ktorí vedeli prd o tom čo prežívala a boli natoľko úbohí, aby so svojimi úbohými životmi aj oni niečo robili. Nedokázali to, tak im nezostalo nič iné len závidieť a kritizovať. Môžu sa hanbiť. Autorke prajem len užívať život naplno.

  • ľuboš 20.12.2018, 19:26

    Smutné. Vždy dúfam, že umriem ako prvý. Veľa síl!

  • Oľga 20.12.2018, 19:11

    Milá pani Rudea, predsa mi len nedá a rada by som uviesť veci na správnu mieru, vysvetliť, ako som to myslela s tou depresiou v mojom prvom príspevku. Smútok po odchode najbližšieho človeka je prirodzený a treba si ho odsmútiť, odbolieť, odtrpieť. Často v človeku prežíva po celý život vo viac alebo menej intenzívnej forme. Ak ale smútok ani po dlhšom čase neustúpi, človek stráca chuť nielen čokoľvek robiť, ale aj chuť žiť, má poruchy správania - prechádza do depresie, ktorá je psychickou chorobou a mala by sa liečiť. Popri medikácii a rôznych formách psychoterapie je aktívny prístup k životu najúčinnejšou formou liečby depresie. Môže to byť práca, šport, venovanie sa koníčkom a pod. Pani Klára si sama „naordinovala“ pracovnú terapiu a tým utlmila smútok a predišla depresii. Málokto to dokáže. Akútny smútok treba odlíšiť od depresie, ktorá je zvyčajne dlhodobá a chronická.

  • Oľga 20.12.2018, 17:52

    Milá Rudea. Súhlasím s Tebou: depresia sa rozumom riešiť nedá. Asi som si niečo nepremyslela, zle som sa vyjadrila, tým skôr, že o depresii viem veľmi dobre z vlastnej skúsenosti.

  • dada 20.12.2018, 17:23

    Obdivujem a drzim palce.

  • Rudea 20.12.2018, 14:29

    Oľga, vieš ty vôbec čo depresia je? To nie je, že ráno vstaneš a je zamračené. To je diagnóza, z ktorej pomôže len odborník...takže tvoje vyjadrenie, že zostať v depresiách by bolo to najhoršie riešenie, je irelevantné....človek s depresiami nie je riešiť veci schopný.

  • Zdena 20.12.2018, 14:27

    Tiež som prišla o manžela pred piatimi rokmi a pred rokom o jediné dieťa. Je to ťažké, ale žiť sa musí. Prajem všetko dobré, nech sa Vám darí a veľa sily.

1 2 >

Pridať komentár