Hoci je pre väčšinu z nás návšteva verejných toaliet bežnou záležitosťou, sú ľudia, pre ktorých je priam utrpením. Tento problém negatívne zasahuje do ich každodenného života. V takom prípade ide o druh sociálnej fóbie, tzv. parurézu, nazývanú tiež syndróm hanblivého mechúra. Prečítajte si, aké sú príznaky tohto syndrómu aj ako sa dá liečiť.
Čo je to paruréza?
Človek, ktorý má parurézu, sa nedokáže na verejnej toalete vymočiť nech sa snaží akokoľvek dlho. A pretože úľava neprišla, musí sa vrátiť do kancelárie, na stretnutie či nastúpiť do autobusu opäť s plným mechúrom. Toto nepríjemné ochorenie postihuje podľa Australian Journal of General Practice niečo medzi 2,8 až 16,4 % populácie, pričom stupne a príčiny fóbie sa svojou závažnosťou líšia. Fóbiou trpí viac mužov (75 – 92 %) ako žien (8,1- 44,6 %), čo môže súvisieť s rozdielnosťou močového ústrojenstva medzi pohlaviami.
Pre postihnutého je typická hanblivosť alebo strach z toho, že bude počas vykonávania potreby sledovaný alebo kritizovaný ostatnými. V takýchto jedincoch preto vyvolávajú verejné toalety úzkosť a stres. Nedokážu sa uvoľniť na mieste, kde svoju potrebu vykonávajú aj ďalší ľudia alebo kde len hrozí, že by tam mohli prísť. Ešte horšie je potom vedomie, že za nimi čaká rad ľudí, čo v nich vyvoláva pocit psychického nátlaku.
Niektorým ľuďom s parurézou prekáža veľký hluk na toaletách, iným naopak absolútne ticho. Musia mať svoj dostatočný súkromný priestor a preto sa paruretici vyhýbajú pisoárom a kabínkam, ktoré majú nad aj pod dverami voľný priestor a nejdú zamknúť.
V najhorších štádiách dokážu používať toaletu iba v bezpečí domova. Paruréza je preto psychický problém, nie fyzický. Človek sa tak dokáže doma normálne vyprázdňovať, ale inde mu to nejde.
Aké sú príčiny vzniku parurézy?
Za vznik tejto sociálnej fóbie môže väčšinou nejaký negatívny zážitok spojený s intímnymi partiami a močením. Niektorí ľudia si však začiatok svojich problémov ani neuvedomia a nedokážu presne určiť, čo spustilo ich úzkosť. Ostatní si ale takúto nepríjemnú skúsenosť či dokonca viacero skúseností pamätajú. Tieto spomienky potom urýchľujú nástup parurézy.
U každého človeka môžu byť spúšťače rôzne, napríklad aj spôsob výchovy, šikanovanie či posmievanie. Prehliadka u lekára, ktorý potrebuje skontrolovať moč, môže v človeku vyvolať nepríjemný pocit, že sa vymočiť práve vtedy nedokáže. Postihnutého časom prenasledujú nepríjemné myšlienky a presvedčenie o vlastnej neschopnosti močiť mimo vlastný domov sa postupne začne prehlbovať až tak, že v túto neschopnosť človek uverí.
Bežné činnosti robia paruretikom ťažkosti
Postihnutý sa často za parurézu hanbí, a to aj pred blízkymi. Začne sa zámerne vyhýbať niektorým miestam a činnostiam, napríklad cestovaniu, pretože sa v autobuse, vlaku či lietadle nachádza veľa ľudí. Použitie toalety preto neprichádza do úvahy a ak cestu daný človek musí absolvovať, pociťuje neustály stres a úzkosť, aby sa mu náhodou nechcelo ísť na potrebu.
Obchodné centrá predstavujú pre paruretikov nočnú moru a preto nemôžu nakupovať veľmi dlho. Vyhýbajú sa tiež spoločenskému dianiu a najradšej zostávajú kvôli strachu doma. Namiesto toho, aby sa svojim priateľom zdôverili, vymýšľajú si výhovorky, prečo niekam nemôžu prísť. Za svoj problém sa totiž hanbia.
Na rozdiel od mužov, sa väčšina žien zverí aspoň blízkym kamarátkam a má tiež ochotu vyhľadať odborníka. Muži sa však na túto fóbiu pozerajú ako na vlastné zlyhanie.
Ťažkosti predstavuje aj čas v práci alebo v škole. Paruretici chcú totiž vystihnúť čas, kedy je na toalete čo najmenej ľudí. Nepríjemné im môžu byť aj otázky od kolegov alebo spolužiakov, ktoré súvisia s ich správaním.
Kvôli svojej úzkosti tak radšej obmedzujú pitný režim, aby nemuseli ísť na záchod príliš často. Nedostatočné pitie vody sa časom môže negatívne odraziť na zdraví. Dlhodobé zadržiavanie moču tiež spôsobuje urosepsu, čiže infekciu močového ústrojenstva.
Ako bojovať proti paruréze?
Človek trpiaci parurézou musí najskôr nájsť odvahu a prekonať hanbu. Je potrebné, aby sa so svojím problémom niekomu zdôveril, najlepšie odborníkovi. Urológ vylúči všetky fyzické príčiny a potvrdí diagnózu, no v krajných prípadoch môže pacienta naučiť katetrizáciu močového mechúra, čiže mechanické vyprázdnenie. Nie je to však liečba, iba dočasná pomoc.
Najlepšie výsledky prináša psychoterapia, počas ktorej psychológ pomáha pacientovi zmeniť jeho postoj k používaniu verejných toaliet. Psychoterapiu môže doplniť aj liečba liekmi proti úzkosti.
Pomocou kognitívno-behaviorálnej terapie sa pacient časom zbaví svojho neracionálneho presvedčenia o tom, že ho ostatní pri močení hodnotia a počúvajú. Na základe zadaní terapeuta sa vďaka systematickému tréningu naučí vykonávať potrebu aj na iných miestach ako doma.
Dôležité sú ale trpezlivosť a pevná vôľa. Človek s týmto ochorením by mal o svojom probléme hovoriť otvorene a nemal by sa nechať odradiť prvými zlyhaniami.
Zdieľať na