Pravdivý príbeh: Syn odmieta dospieť, musím ho stále živiť

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Syn bol vždy ten, kto potreboval nakopnúť. Nebol lenivý, ale keď niečo nemusel, tak to neurobil. Nemohla som mu nič vyčítať. Bol taký istý ako jeho otec. Na ňom ma táto pasivita ale tak rozčuľovala, že sme sa napokon rozišli. Dúfala som, že syn predsa len zdedil aj niečo po mne a v živote bude schopnejší.


Noro v škole preliezal z ročníka do ročníka. V predposlednom roku k nim pristúpil do triedy Ivan a odvtedy boli s mojím synom nerozluční priatelia. Ivan Norovi s učením pomáhal a ja som mu za to bola nesmierne vďačná. Synovi sa zlepšil prospech, dokonca začal chodiť s Ivom na futbal, čo môj syn dovtedy šport z duše neznášal.

Čo syna s kamarátom bavilo aj tak najviac, bolo chodiť von. Mali svoje obľúbené podniky, kapely, ktorých koncerty nikdy nevynechali. Keby mohli, celý život by snáď prežúrovali. Nora som v zábave neobmedzovala. Mal moju dôveru, taktiež aj Ivan, o ktorom som vedela, že je príliš zodpovedný na to, aby so synom robili nejaké hlúposti.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Synovi s nevestou zo zdravej stravy šibe, šikanujú celú rodinu


Čas plynul, chalani odmaturovali, zoštátnicovali a pomaly to chcelo začleniť sa do normálneho života. Ivo si našiel miesto v jednej novootvorenej firme. Dúfala som, že aj Norovi sa tam podarí niečo zohnať. Žiaľ, pohovorom prešiel len Ivo. Sľúbil však, že keď sa v práci udomácni, pokúsi sa pretlačiť aj môjho syna.

Ivo svoje slovo dodržal. Po nejakom čase som sa s ním stretla na ulici. V rámci rozhovoru mi spomenul, že je škoda, že Noro je chorý a nemôže prísť na pohovor. Syn bol zdravý ako repa, tak ma to zaskočilo. Doma som sa syna spýtala, prečo si našiel výhovorku a nebol radšej vďačný, že mu kamarát vybavuje robotu. Noro mi na to povedal, že vidí, koľko času Ivan v práci trávi, a že on takto žiť nechce a nebude.

Neviem ako a hlavne z čoho chcel Noro žiť, ale môj jediný príjem do domácnosti pre dvoch dospelých ľudí začínal byť málo. K tomu ma hneval synov prístup. Celý deň sedel pred televízorom, vraj si hľadá prácu na teletexte, ale nikdy na žiaden pohovor nešiel. Len sa prejedal, nehýbal, priberal a míňal peniaze, ktoré som zarobila v tom čase už v dvoch prácach. Popri svojej robote som chodila po večeroch vypomáhať k jednej pani.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Z mojich detí vyrástli nevďační lenivci, čo mám s nimi robiť?


Videla som, že syn sa vzďaľuje aj od Ivana. Ten si riešil svoj život, našiel si priateľku, nemal čas sa každý voľný víkend ísť niekam strieskať. Stával sa z neho zodpovedný mladý muž. V slabej chvíli som trocha Ivanovým rodičom aj závidela, že sa ich syn takto vydaril, zatiaľ čo môj Noro premrhá život s ovládačom v ruke.

Dala som Norovi ultimátum. Buď bude prispievať na domácnosť aj on, alebo sa bude musieť odsťahovať. Veď bol vo veku, kedy si jeho rovesníci zakladali rodiny a ja som riešila, koľko dám synovi vreckové. Noro súhlasil a naozaj mi nejaký čas dával malú sumu na nákup potravín. Vravel, že chodí zatiaľ iba brigádovať, pretože ho kvôli chýbajúcim skúsenostiam nechcú nikde zamestnať natrvalo.

Bola som spokojná, že aj môj syn konečne dospieva. Z tohto naivného sna ma prebral Ivo. Musel byť už naozaj zúfalý, keď sa ma rozhodol osloviť. Požičal Norovi peniaze a ten mu ich, napriek mnohým sľubom a odkladom, nie a nie vrátiť. Skoro som sa pod zem prepadla. Chudák chlapec, chcel pomôcť svojmu kamarátovi a ten ho len oklamal. Tak ako aj mňa. Žiadna brigáda, nič sa nekonalo. Noro si požičal peniaze od Iva a tie mi potom dával, akože si zarába a prispieva do domácnosti. Sprosto ma oklamal, len ma chcel učičíkať, aby som mu dala pokoj s hľadaním roboty.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Ivo chcel, aby som mu peniaze vrátila ja. Nemohla som. Po prvé som nemala a po druhé ak aj áno, nemohla som splácať Norove dlhy. Spravila by som to raz a bol by to začiatok konca. Zavolala som miesto toho Ivana k nám a spolu sme Norovi vyčistili žalúdok.

Syn všetko oľutoval a sľúbil, že dlh dá do poriadku, navyše si naozaj začne hľadať robotu a osamostatní sa. Všetko sa to dobre počúvalo, žiaľ realita ostala iná. Noro splácal Ivovi peniaze vyše dvoch rokov, aj to s pomocou svojho otca, ktorý ho začal brávať na výpomoc. Trvalú robotu sa stále synovi nedarí zohnať, ak aj niečo vyzerá nádejne, ani tam nenastúpi. A tak kým moje rovesníčky sa tešia z vnúčat, ja sa stále starám o svoje dospelé dieťa. Vyhodiť ho nemám srdce, ale dokedy to vydržím, psychicky aj finančne, to neviem.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (18)

  • Monca 29.03.2017, 14:50

    Ja by som sa zbavila telky a odpojila internet, to by sa mu uz nechcelo travit tolko casu doma na gauci...A hadam aj nakupy jedla obmedzit, menej a poskromnejsie mozno ho to prinuti najst si pracu. Mamina potrebuje nechat jednu pracu a povedat mlademu ze bohuzial ziadne vreckove od nej uz nedostane.

  • Kritik 29.03.2017, 13:23

    Za socializmu by mladý pre príživníctvo skončil v base.

  • uprimnost2 24.03.2017, 14:17

    premudrely magor, kazdy je velmi mudry, pokial sa to priamo jeho netyka.

  • evelina 24.03.2017, 13:28

    TITAN444 tejto matke nevieš poradiť ani ty. Môžem si iba domýšľať, že po rozvode sa mamička upla na synáčka, ktorému bolo všetko dovolené, všetko mal, okrem povinností! Mamička mala problémy s ním, napr. so školou, riešiť okamžite s jeho otcom a nie so synovým kamarátom. Synovi chýba otcovský vzor. Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Mamička ho bude mať na krku ďalej a dovtedy, kým bude mať nejaké peniaze. Nezohneš ma mamo, keď ja budemJano....

  • joko 23.03.2017, 18:35

    ake jednoduche ,rano mu povedat ,ze na druhy den bude mat jeho osbne veci ulozene v kufru,ciste aj nevyprane .To by bolo prve varovanie ,a ziadne peniaze -vreckove .

  • ľuboš 23.03.2017, 18:06

    dať ultimátum, po uplynutí vymeniť zámky.... a poslať ho do p...e.

  • Adri 23.03.2017, 14:37

    Horkyze lize mam v pi.. na lehatku.To je presne pesnicka na dnesnu dobu

  • Adri 23.03.2017, 14:36

    https://www.google.sk/url?sa=t&source=web&rct=j&url=https://www.youtube.com/watch%3Fv%3DyYvI4wT5Z5I&ved=0ahUKEwjttteg3-zSAhXHDsAKHX1uAecQt9IBCJQBMBQ&usg=AFQjCNHP9SRXea_qzN68NL6PgtnabGmRDA Napadla ma tato pesnicka

  • Radikal 23.03.2017, 14:09

    Zobrat palicu a mlatit toho prasiveho psa a mlatit a mlatit ... Na zaver dokopat a vyhodit pod most.

  • lekno 23.03.2017, 13:52

    Milá starostlivá mama, nie ste prvá a, žiaľ, ani posledná, ktorá sa s niečím podobným vo svojom živote stretáva. Tak ako skoro každá matka, ani vy nemáte srdce pre radikálny krok, aby ste od seba odstrihli svojho syna. Možno vám to občas aj vyhovuje, že keď prídete z práce domov, nečaká vás prázdny byt, ale je tam aspoň váš syn, síce nezamestnaný, ale je tam niekto. Na druhej strane si musíte uvedomiť, že vaša vyživovacia povinnosť sa voči nemu už dávno skončila, taktiež aj nejaká nepísaná pomoc na štart do života už skončila a teraz je rad na ňom samotnom. Ale je to o vás, ako sa k tomu postavíte a či nájdete odvahu urobiť niečo, čo by vášho syna posunulo vpred. Píšete, že nie je lenivý, len je nutné ho k niečomu popohnať. Tak to musíte urobiť aj teraz, musíte urobiť radikálny krok, ktorý vášho syna prinúti osamostatniť sa. Pochopte, že nejaké debaty pri ktorých sa synovi vyhrozíte, sú v tomto prípade už zbytočné, on si na tento stav pohodlia a 24 hod. starostlivosti zvykol a vie, že nemáte odvahu niečo urobiť, ale vy mu musíte dať najavo, že máte, aj keď sa možno na to necítite a nechcete. Predpokladám, že nehnuteľnosť v ktorej bývate, je vaša. Povedzte vášmu synovi, že tento dom/byt predávate, sťahujete sa do menšieho, nakoľko už pre svoj život nepotrebujete väčší priestor a z hľadiska financií by to bolo pre vás najlepšie riešenie. Pre neho už v tomto novom bývaní miesto nie je. Či už to skutočne zrealizujete alebo budete hrať na syna hru s predajom , je na vás. Vy sama musíte urobiť v tomto smere prvý krok, pretože váš syn ho urobí len ťažko. Či zrealizujete tento typ alebo nájdete niečo účinnejšie je predovšetkým na vás. Aj keď sa možno pohneváte, váš syn vám bude neskôr vďačný, že tým, že ste mu nepomohli, že ste mu vlastne pomohli postaviť sa na vlastné nohy. Verím, že je rozumný, vy že chcete stráviť svoj život v pokoji, ktorý si iste zaslúžite. Nebojte sa urobiť vec, ktorej sa obávate, nájdite v sebe silu a budete sama spokojná. Veľa šťastia!

1 2 >

Pridať komentár