V týchto dňoch si pripomíname našich najbližších, ktorí už nie sú medzi nami. Svoje spomienky na nich im odovzdávame v podobe zapálených sviečok a vyzdobených hrobov. Prečítajte si, ako tieto tradície vznikli aj aké zaujímavé zvyky mali naši predkovia.
Sviatok Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých nadväzujú na pôvodnú indoeurópsku a slovanskú tradíciu starostlivosti o mŕtvych predkov. Pre TASR túto históriu vyrozprávala Katarína Popelková z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied (SAV).
„Bola natoľko pevná, že prešla do kresťanského kalendára, a tiež do západoeurópskych kresťanských obradov. Stala sa súčasťou Veľkej noci, Turíc, Vianoc, ako aj Dušičiek a Všechsvätých. Formalizovala sa v stredoveku, keď sa stala pevnou súčasťou kresťanských cirkevných kalendárov. Neskôr v podobe štátom uznaných náboženských sviatkov a dní pracovného pokoja či pamätných dní zakotvila aj v kalendári moderných európskych štátov,“ priblížila.
Pôvod sviatkov siaha do 4. storočia
Vysvetlila, že pôvod kresťanského sviatku Všetkých svätých siaha už do 4. storočia. „Vznikol vo východnej kresťanskej cirkvi ako spomienka na tých, čo pre vieru trpeli alebo položili za ňu život, v kalendári sviatkov mu pripadol termín siedmej nedele po Veľkej noci. Od 7. storočia sa začal pripomínať aj v západnej cirkvi ako deň zasvätený kresťanským svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo, ako aj prvým kresťanom pochovaným v rímskych katakombách. V roku 835 pápež Gregor IV. ustálil termín tohto sviatku na 1. november. V tomto dátume sa slávi dodnes,“ povedala Popelková.
V občianskom kalendári pripadá na 2. november deň venovaný Pamiatke zosnulých, ktorý hovorovo nazývame Dušičky. „Začiatok slávenia tohto sviatku spadá do 7. storočia, keď kresťanský biskup Izidor zo Sevilly zaviedol zvyk slúžiť omše za duše zomrelých. V roku 998 Odilo, opát benediktínskeho kláštora vo francúzskom meste Cluny, preniesol pripomínanie si pamiatky zomrelých na deň po sviatku Všetkých svätých. Mnísi v tomto kláštore večer pred 2. novembrom zvonili a spievali žalmy za mŕtvych a modlili sa za ich duše a počas nasledujúceho dňa slúžili zádušné omše,“ uviedla Popelková.
Zvyk sa podľa nej postupne rozšíril do celej západnej cirkvi a pápež Urban VI. v polovici 14. storočia ustanovil, aby sa v nej pamiatka verných duší slávila ako sviatok.
Prelínanie kresťanských a predkresťanských prvkov
Odborníčka ozrejmila, že podľa katolíckej viery prispievajú sväté omše, modlitby a dobré skutky k vyslobodeniu duší z očistca. Tieto praktiky sa preto považovali za účinné práve na Dušičky alebo v ich predvečer.
„V ľudových zvykoch spojených so sviatkami Všetkých svätých a Dušičiek, ktoré boli na Slovensku zaznamenané ešte začiatkom 20. storočia, sa prelínali viaceré tradičné prvky kresťanskej viery s predkresťanskými prvkami. V tento deň sa obdarovávali žobráci a chudobní ľudia jedlom a peniazmi, aby sa modlili za pokoj mŕtvych. Z predstavy o pohostení duší a z praktiky ponechávať nápoje, časti večere alebo omrvinky v túto noc na stole, aby sa duša predka mohla nakŕmiť a neplakala, sa vyvinul neskôr zvyk dávať potraviny – čerstvý chlieb alebo špeciálne formované pečivo či malé bochníky nazvané duše – chudobným, aby sa za duše modlili,“ zhrnula Popelková.
Čo sa týka zvykov súvisiacich s hrobmi, starším zvykom je podľa jej slov pálenie sviečok ako symbolu večného svetla svietiaceho dušiam veriacich. „Súčasnému vyzdobovaniu kvetinami predchádzal zvyk hroby vyčistiť, obložiť zelenými trsmi trávy, machom či čečinou. Kladenie vencov a kvetinová výzdoba sa rozšírili až v prvej polovici 20. storočia,“ dodala.
Zdieľať na