Volám sa Jano a pochádzam z malej dediny, v ktorej si ľudia vidia navzájom do hrncov. Mal som troch bratov, no najstarší Števko zomrel ešte v detskom veku. Ako štvorročný sa utopil v malom potôčiku, ktorý nám tiekol za humnami. Mama sa z toho celý život nevedela spamätať. Možno však práve nečakaná smrť najstaršieho syna z nej urobila veľmi starostlivú a úzkostlivú osobu. Celé detstvo nás ofukovala, každé drobné poranenie brala ako hotovú pohromu.
Ak sme ako chlapci chceli trošku slobody, museli sme potajme spolu s bratom Petrom utekať z domu. Keby mama videla, že sa šplháme po jabloni, asi by nám ruky sama dolámala. No napriek prehnanej starostlivosti to bola dobrá žena.
Po svadbe som sa odsťahoval do neďalekého mesta, v ktorom žijem doteraz. Mamu sme s mojou rodinou chodili navštevovať najmä cez víkendy. Aj mojím deťom dobre padlo, keď sa mohli cez víkend poriadne vybehať u babičky na záhrade, predsa len, dvojizbový byt v paneláku neposkytoval také možnosti ako veľký vidiecky dom.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Som prekliaty a na vine je moja dedina
Peter sa tiež oženil. Jeho žena ho však periodicky vyhadzovala zo spoločného bytu. Aby som švagrinej tak nekrivdil, musím uznať, že ani ja by som nemal nervy trápiť sa s bratom, ktorý bol sústavne pod vplyvom alkoholu.
Nikdy si nechcel priznať, že má problém. Vždy tvrdil, že bez alkoholu vie vydržať. Keby naozaj chcel, vraj s ním skoncuje zo dňa na deň. Lenže háčik bol v tom, že Peter nechcel. A preto si veselo popíjal.
Keď už Ľudka, jeho starostlivá žena, mala toho dosť, vyhodila ho na ulicu. A tak sa ocitol pri svojej mame, ktorá ho dávala dokopy poctivým domácim vývarom. Peter bol u mamy po ďalšej z týchto epizód. Avšak alkoholizmus sa podpísal aj na jeho zdraví. Raz, keď ho mama išla budiť, pretože z opice vyspával už akosi pridlho, ho našla v bezvedomí.
Mama spustila krik na celú ulicu. Ovládla ju totálna panika. Našťastie jedna zo susied mala dostatok duchaprítomnosti, a tak zavolala sanitku. Tá okamžite zobrala Petra do nemocnice. So zapnutou húkačkou, ktorou dali do pozoru celú dedinu.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
„Petrík môj umrel, Petrík!“ mama sa úplne zrútila, plakala, preklínajúc svoj osud. „Už si mi aj ty odišiel za Števkom!“ pokračovala v oplakávaní. Nikto netušil, čo sa vlastne stalo. Ale Petrovi kamaráti z krčmy, v ktorej bol varený-pečený, sa rozhodli pustiť sa do činu. Jeden z nich, ktorý bol z nich najtriezvejší, sa vybral autobusom do mesta. Vrátil sa za dve hodiny, aj s obrovským vencom so stuhami. „Posledné zbohom – od tvojej najvernejšej partie,“ napísali mu chlapci. Moja mama zas išla ihneď za farárom, ktorý určil termín pohrebu na pondelok.
To najväčšie prekvapenie však prišlo večer. Chlapi si smutne v krčme pripíjali na Petrovu pamiatku, keď tu sa zrazu otvorili dvere a do krčmy vstúpil Peter. Išiel pekne, po svojich, oblečený ešte v erárnom nemocničnom pyžame. Trošku bledý, slabý ako mucha, no šťastný, že konečne vidí svojich kamarátov.
Mišo, jeden z partie, sa ihneď prežehnal. Ďalšiemu zabehlo pivo a začal sa dusiť. Chvíľu trvalo, kým všetci spracovali to, čo videli, no výsledok bol jednoznačný: Peter žije. Ako sa ukázalo, Petrovi sa po pár infúziách zachcelo piva a tak zdrhol z nemocnice. Jeho mama sa rozplakala od šťastia. Vtedy si povedala, že si dá viac pozor na jazyk. Všetci však boli radi, že plánovaný pohreb sa odkladá. A hoci sa zatiaľ na Petrovi nič nemenilo, dúfam, že táto skúsenosť ho prinúti konečne urobiť niečo s jeho životom.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na