Písal sa rok 2000 a ja som vtedy ako mladá 14-ročná žaba mala pred sebou veľké plány. Bola som v poslednom deviatom ročníku na základnej škole, pomaly sa nám blížil koniec obdobia spojeného so základnou školou. Na mňa čakalo gymnázium a po ňom vysnívaná vysoká škola.
Chcela som vyštudovať za lekárku a pomáhať ľuďom, na Slovensku alebo aj v zahraničí na misionárnych prácach. Vždy som mala blízko k sociálnym témam. V škole som mala fajn spolužiakov a dokonca sa mi črtala aj prvá láska. Doma bolo všetko v poriadku a keď sa spätne obzriem na to obdobie, bolo všetko krásne. Až do Veľkej noci.
V tom roku sa ešte aspoň ako-tak udržiavali veľkonočné tradície. U nás v rodine to znamenalo, že už od soboty sme vyupratovali celý dom, celú nedeľu sme vypekali chutné dobroty. V pondelok nás čakalo symbolické vyšibanie korbáčom a buď trochu vody za krk alebo postriekanie tou najlacnejšou a spravidla najsmradľavejšou voňavkou. Nevadilo mi to, veď raz za rok sa to dalo vydržať.
Keď sa však blížil osudný Veľkonočný pondelok roku 2000, partia mojich mužských spolužiakov sa dohodla, že pôjdu oblievať a šibať spolu. Trochu to však vyhrotili. U našich zazvonili asi o šiestej hodine ráno a podľa rozprávania našich, im otvorila mama, ktorá už dávno bola na nohách. Samozrejme sa ich spýtala, či sú normálni, že tak skoro sa predsa nechodí, ale nechala ich, aby ma teda prekvapili a jemne obliali či vyšibali.
Potom si pamätám len krik, chlad a sanitku. Chalani mali totiž so sebou kýbeľ s vodou. Napustili ho ešte pred naším domom a aby toho nebolo málo, dali do neho dostatočné množstvo ľadu. Stále nerozumiem tomu, ako si ho moja mama nemohla všimnúť. Vraj videla iba korbáče a voňavku v ruke. Išla im pripraviť pohostenie a oni sa zatiaľ potichu dostali do mojej izby, zatiaľ čo ja som si spokojne odfukovala zo sna. Zrazu iba zhúkli, kýbeľ s ľadovou vodou vyliali priamo na moju tvár a či ma aj vyšibali si nepamätám. Bola som v šoku.
Nie len obrazne, ale doslovne. Ich nevinné vyčíňanie spôsobilo, že som dostala šok a prekonala mierny srdcový infarkt. Pozostatkom je, že som kompletne ochrnula na pravú polovicu tela. Neviem ovládať svoju ruku, ktorou som dovtedy písala. Pohybovať sa viem iba na vozíku a o mimike na mojej tvári nemôže byť ani reč. Môj rečový prejav je dodnes hrozný, aj keď si myslím, že za tie roky sa zlepšil. Z dievčaťa, ktoré chodilo recitovať a reprezentovalo školu na športových súťažiach sa stal taký poloretard. Hovorím to na rovinu, ako to cítim.
Vtedy som si myslela, že zomriem a nemala som chuť žiť. Dnes som si už zvykla na svoj trpký osud. Lekárka sa zo mňa nestala. Na strednú školu som nastúpila o rok neskôr a po dôkladom zvážení to bol nakoniec odbor spojený s technológiami. S rodičmi sme hľadali možnosť, kde by som sa vedela uplatniť aj jednou rukou a bez potreby ústnej komunikácie. S rodičmi žijem dodnes a svojím spolužiakom som odpustila. Viem, že takýto výsledok nechcel ani jeden z nich.
Odvtedy pre mňa každoročne organizovali rôzne finančné zbierky, dlhé roky mi pomáhali a navštevovali ma. Časom sa to však vytratilo, pretože množstvo z nich sa odsťahovalo, založilo sa vlastné rodiny a na mňa skrátka zabudli. Ja som však nezabudla nikdy. Môj príbeh môže byť inšpiráciou pre tých, ktorí to chcú so svojím životom alebo postihnutím vzdať. Tiež si však myslím, že je na zvážení, či má zmysel dodržiavať takéto hlúpe tradície.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na
Zdieľaní