Komunitné centrum Školských sestier svätého Františka pomáha v Lomničke už viac ako 13 rokov. Pracuje tu aj Ľudka Kováčová, ktorá sa do jedinej výlučne rómskej dediny na Slovensku presťahovala z opačného konca Slovenska.
Ako hovorí v rozhovore, Rómovia majú krásny dar, žijú prítomný moment. Tu a teraz. Naplno a bez výčitiek. Lenže pre našu spoločnosť je to bremeno, pretože tak, ako ľahko zabudnú na zlo včerajška, tak ľahostajne vidia povinnosti zajtrajška. V akých podmienkach žijú miestni, kto vládne nočným dedinským uliciam a v čom nás môže rómska kultúra inšpirovať?
Po ukončení vysokej školy ste sa angažovali v projekte v Lomničke. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa po ukončení vysokej školy presťahovali na východné Slovensko a pomáhali Rómom?
Po ukončení štúdia som mala obdobie, kedy som sa cítila trochu stratená. Bola som na križovatke ciest, z ktorých som si nevedela vybrať. Vedela som len to, že môj pokojný a bezpečný stereotypný život študentky sa skončil a túžila som robiť niečo, čo by bolo viac než len prácou.
Na letnom tábore, kde som v lete po štátniciach vypomáhala, sa ma jedna rehoľná sestra opýtala, či by som nechcela prísť pracovať do Lomničky do Komunitného centra. Je to 200 km od môjho domova, na opačnej strane Slovenska, a žije tam viac než 3 000 Rómov. Premýšľala som, zvažovala a prekvapivo, cítila som v tomto nečakanom rozhodnutí veľký pokoj. A tak som sa zbalila a išla.
Keď ste sem pred rokmi dorazili, čo ste tu našli?
Komunitné centrum sa nachádza v priestoroch domu rehoľných sestier, funguje už 13 rokov. Ja som už prišla do zabehnutého systému, v ktorom som si postupne našla svoje miesto. Centrum tvorí spolu s dvorom a plotom akoby oázu uprostred púšte. A za bránou začína svet, v ktorom sme aj my len hostia.
V akých životných podmienkach tu žijú ľudia v 21. storočí?
Raz som videla dievčatko, ako v potoku oplachovalo hrniec na varenie. V rovnakom potoku tečie voda pomedzi odpadky, kusy železa a psie kosti. Niektoré rodiny v nej kúpu svoje deti, umývajú si vlasy alebo si ju prevarenú nalejú do hrnčeka…
Mnohí ľudia žijú, ako môžu a zo dňa na deň, no sú tu aj veľmi dobre situované rodiny, ktoré cestujú za prácou do zahraničia. Niektoré domčeky v dedine sú pôvodné po predchádzajúcich obyvateľoch, iné sú pristavané alebo prilepené na ďalšie múry. Jedny majú plastové okná a ďalšie okná bez skiel.
Kontrasty sú na rómskej kultúre zaujímavé, a zároveň smutné. Na jednej strane sú tu desaťčlenné rodiny, ktoré spia v jednej tmavej izbe na rozložených matracoch, dvory plné odpadkov, potkany pred dverami a toaleta v žihľave za chalúpkou. A potom sú tu honosné krstné hostiny, nábytok z Grécka, svadobné šaty za tisíce…
Aj Rómovia sa kastujú do tried, a to aj napriek tomu, že všetci žijú v jednej dedine a väčšina z nich je aspoň vzdialená rodina. Vrchná trieda netvorí blízke vzťahy s tou spodnou. Aj na detskom stretku vidíme, že niektoré deti sa nechcú chytiť za ruky s inými. Niekedy si navzájom pomôžu a inokedy, tak ako my, nerómovia, len odvrátia zrak a idú svojou cestou.
Ako konkrétne vaše centrum pomáha miestnej komunite a deťom?
Centrum poskytuje pomoc a sociálne poradenstvo tým, ktorí to potrebujú. Sestry tiež ošetrujú drobné poranenia a poskytujú potravinovú pomoc. My sa s kolegyňami zameriavame najmä na prácu s deťmi. Tvoríme pre ne aktivity, a tak môžu prísť k nám každý deň, pokiaľ nie sú v škole. Každý deň máme s nimi doobeda a poobede hry, súťaže, vzdelávacie činnosti alebo tvorivé dielne.
Učíme ich nové hry, tancujeme, rozprávame sa alebo im cez rolové hry predstavujeme svet „za bránami” Lomničky. Deti chodia do centra radi. V lete, keď je pekné počasie a nie je škola, mávame na stretnutí aj 140 detí, ktoré sú šťastné, že sa môžu zahrať s loptou alebo tancovať na pesničky z reproduktoru. Je to čas, ktorý je krásny, no niekedy aj náročný… Ale toľko lásky, koľko mi dávajú tieto deti, som nikde inde ešte nedostala.
Môžu bežní ľudia podporiť vašu prácu, napríklad dobrovoľníctvom alebo finančne?
Áno, môžu, a za každú pomoc budeme veľmi vďační. V súčasnosti budujeme v Lomničke práčovňu, čo je veľký krok k zlepšeniu podmienok tých, ktorí o to majú záujem. V tomto smere veľmi pomôže každý finančný dar alebo materiálna pomoc. Niekedy nám ľudia pošlú obnosené oblečenie pre deti, kočiare alebo detské postieľky, ktoré už nepoužívajú. Práve veci pre deti sú tiež veľkou pomocou pre mamičky z našej komunity.
A pokiaľ by niekto mal záujem spoznať rómsku kultúru aj priamym kontaktom s ňou, tak k nám môže prísť na pár dní ako dobrovoľník alebo len tak, na návštevu. My ho veľmi radi zapojíme do našich aktivít. Počas leta k nám chodia mladí ľudia, ktorí nám pomôžu aj s väčším počtom detí, ktoré cez leto prichádzajú a pre nás je to veľká pomoc. Stačí nás kontaktovať – budeme sa na vás tešiť.
Lomnička, dedina s takmer výlučne rómskym obyvateľstvom, musí skrývať množstvo zaujímavých životných príbehov…
Je veľmi zaujímavé, ako Rómovia prijímajú deti, ktoré sa narodia so zdravotným znevýhodnením. Pokiaľ dieťa chodí, bez ohľadu na množstvo „diagnóz”, ktorými disponuje, je zdravé. Len ležiace detičky komunita označí za hendikepované a práve k tým pristupujú s veľkou starostlivosťou. Chorých ľudí si chránia a zomierajúceho opatruje celá rodina, ktorá ho navštevuje, potešuje a trávi s ním veľa času, kým môže.
Rovnako je to s adopciou, ktorá je aj v našej komunite bežnou vecou. Keď si Rómovia adoptujú dieťa, väčšinou rómske, pristupujú k nemu ako k malému princovi alebo princeznej. Chcú mu takýmto spôsobom vynahradiť lásku, ktorú nedostalo od svojich rodičov a začleniť ho do rodiny, do ktorej bude už navždy patriť.
Raz sme sa s deťmi vracali z lúky naspäť do centra. Za nami išiel Martin, ktorý má Downov syndróm a s ním spojené problémy s chôdzou. Ide pomaličky a trochu ťarbavo. Priznám sa, že mi ani nenapadlo na neho sústrediť pozornosť, pretože som si povedala, že je už dospelý a dole z kopca zíde aj bez našej pomoci.
Boli to ale práve naše deti, ktoré ma zastavovali každých 100 metrov, aby sme spomalili a počkali na Martina, nech nás môže dobehnúť. Celou cestou na neho dávali pozor, až kým sme neprišli naspäť do dediny. A aj tam sa jedno z nich ponúklo, že ho odprevadí domov, hoci Martin nebol s nimi ani rodina. Len videli, že potrebuje výnimočnejšiu starostlivosť.
Veľmi peknú spomienku mám aj na minuloročnú akciu, pri ktorej sme deťom predstavili projekt Mary´s Meals, ktorý podporuje deti po celom svete vo forme teplej stravy na celý rok. Zorganizovali sme bežeckú súťaž, na ktorú sa mohli deti prihlásiť za symbolický poplatok v hodnote niekoľkých centov a vyzbierané peniažky smerovali na podporu projektu. Nečakali sme, že táto výzva vyvolá medzi deťmi taký ohlas.
Či pochádzali z „lepšej“ rodiny alebo boli na tom finančne slabšie, nosili do pokladničky drobné, mince, ktoré našli na ceste alebo to, čo im ostalo po návrate z obchodu… Na štarte sme potom prečítali výslednú sumu. Viac ako stovka detí vyzbierala v malých centoch dokopy 65 eur a vďaka nim môžu vo svete nasýtiť na celý rok 3 deti teplým jedlom. Bolo to veľmi krásne a štedré gesto, pri ktorom sme boli na naše deti veľmi hrdí. Mnohé z nich totiž žijú naozaj v podobných podmienkach ako deti, ktorým sme takto na diaľku pomohli a napriek tomu dali, čo mali.
Má život v Lomničke nejaké špecifiká?
Pre mňa je veľmi zaujímavé spolunažívanie Rómov a ich psov. Je to akoby rozdelenie vlády nad dedinou podľa toho, či je deň alebo noc. V Lomničke má takmer každá domácnosť aspoň jedného psa a keďže nemajú ploty, tak všetky dvory sú súčasťou spoločnej ulice.
Na ceste do kostola, ktorý je od nás 300 metrov, som ich v jedno ráno napočítala deväť. Obľúbenou, ale veľmi krutou zábavou mnohých detí, je huckanie psov. Najprv ich vynervujú, štuchajú do nich a potom ich doslova šmaria do druhého psa. Tak sa už od malého šteniatka učia psíky bojovať o svoj život, zvyšuje sa ich agresivita a stavajú sa nebezpečnými.
Bežným zranením, ktoré ošetruje rehoľná sestra v centre, je uhryznutie psa. Prichádzajú najmä menšie deti, ktoré sa nevedeli ubrániť a nestihli pred psom utiecť. Počas dňa ich majitelia držia v blízkosti svojho domu, ale v noci psy vykročia do ulíc. Tam sa zhromažďujú do svoriek podľa im známej hierarchie, chodia po dedine hore-dole, vrčia na seba, skáču do seba, hryzú sa a zavýjajú. Stalo sa mi, že som sa zobudia o štvrtej nadránom na to, ako sa pod mojim oknom bijú dve svorky na život a na smrť.
V zime, keď je cesta pokrytá snehom, môžete na nej ráno nájsť kvapky krvi z ich nočných zápasov, ktoré nemajú žiadne pravidlá. Vyčerpané psy ráno ležia na rohožkách pred dverami svojich majiteľov a naberajú sily na ďalší deň. Možno to znie priveľmi dramaticky, ale noc v Lomničke naozaj patrí psom. Ľudí sa tu nebojím, ale psovi sa bez ostražitosti chrbtom neotočím.
Veľmi zaujímavé je aj to, že táto dedina skutočne žije. To je to, čo v našich, nerómskych dedinách, pomaly zaniká. Skupinky mladých alebo detí chodia hore-dole po uliciach, smejú sa a rozprávajú. Najmenšie deti behajú po uliciach bez topánok a pestúnkami sú pre nich všetci, alebo nikto.
Muži posedávajú pred domami so šálkou kávy v ruke, ženy vyzerajú z okna s lakťami na parapetnej doske a pozorujú svet. Deti si kreslia rozbitou tehlou na cestu čiary ihriska a potom do zotmenia hrajú futbal s vyfučanou loptou. Keď sa niečo niekde stane, celé vlny ľudí sa v momente premiestnia na miesto činu a čakajú, čo sa bude diať. Sú zvedaví a veci prežívajú intenzívne. Po chvíli však vyhrá prítomný moment a pomaličky sa vytratia opäť do ulíc.
Sú rómske deti iné v porovnaní s akýmikoľvek inými deťmi?
Áno, v niečom sú. Nemajú veľa a aj napriek tomu sú plné radosti. Aj maličkosti ich potešia a keď dostanú napríklad balón, tak ich radosť je obrovská. Sú veľmi zvedavé, túžiace po láske a milom slove. To je ale ten radostnejší rozdiel. To, čo je ťažšie je, že žijú v podmienkach, ktoré sú naozaj náročné, hoci oni si to možno ani neuvedomujú, pretože nič iné nepoznajú.
Detstvo sa skončí prirýchlo a kdesi vzadu, v tých hnedých očkách ostáva vpečatený smútok, ktorý nevymizne. Odzrkadľuje život, ktorý žijú, aj keď si ho nevybrali. Dni bez večere, zima v domčeku, násilie alebo scény, ktoré doma videli a ešte ich vidieť nemali. Budúcnosť v zabehnutom kolotoči generačnej chudoby bez ružovej budúcnosti. Nie je to prípad každého z nich, ale trúfam si tvrdiť, že väčšiny áno.
Prišli aj situácie, počas ktorých ste si poplakali?
Pred deťmi nie, ale veľakrát mi príde úprimne ľúto, keď vidím mnohé z nich, ako sa dychtivo zaujímajú o nové informácie, chcú robiť veci inak a spoznať svet. Ale to, kým sú, ich v našej spoločnosti predurčuje aj na to, kým sa stanú. Priamo povedané, v mnohých prípadoch — nikým.
A to mi je úprimne ľúto. Pretože na toto dosah nemáme. Niektoré deti majú nadanie, talent, túžbu dosiahnuť viac, no zabrzdí ich rodina, sila komunity, príklad, ktorý vidia, a tak sa uspokoja s tým, čo majú všetci naokolo. S jednoduchým životom či prežívaním vo svojej rodnej dedine, v Lomničke. Tak ako ich rodičia a starí rodičia.
Niektorí rodičia nepustia deti do školy, pretože potrebujú pomoc pri strážení ich súrodencov alebo pri nosení vody na obed. A tak nejdú, pretože nemusia. A potom to dobiehajú veľmi ťažko. Malé bábätká nemajú v rodine dostatočné podnety na správny rozvoj a keď vyrastú a idú do školy, jednoducho nedokážu splniť požiadavky nastaveného systému. Štúdium ukončia v siedmej triede, stanú sa „nezamestnateľnými“ a ostanú doma a žijú podľa toho, čo vidia vo svojej komunite. A tak sa stávajú súčasťou kruhu, z ktorého nieto cesty von. Ostanú medzi dvoma kopcami, príliš strmými na ich nohy a bez výhľadu na slnko.
Rozumiem, že v jednom rozhovore „rómsky problém“ nevyriešime, ale — čo by sme mali ako spoločnosť robiť pre to, aby sme mladých Rómov lepšie začlenili do spoločnosti? Na konci dňa sú to predsa Slováci, ktorých ruky a nohy potrebujeme.
V prvom rade by sme tie ruky mohli podať im. A nebáť sa usmiať na nich a stisnúť im dlaň. Možno to znie utopisticky, ale myslím si, že väčším problémom ako „neprispôsobiví” Rómovia sme my, nerómovia s predsudkami.
Samozrejme, aj my vidíme realitu a nemáme ružové okuliare. Jedna rehoľná sestra tu slúži už 15 rokov a pozná skoro každého v dedine. Vie, kto si často vymýšľa, kto hľadá výhovorky, kto vykorisťuje iných a aj to, kto skutočne chce žiť lepšie a hľadá možnosti, ako to dosiahnuť. Ale žije medzi nimi aj naďalej a prijíma ich bez ilúzií takých, akí sú. Hovorí: „Najprv sa musí zmeniť srdce a potom sa zmení aj ich myslenie.”
Akoby sa nám všetkým ľahšie hovorili dôvody prečo nie, než hľadali príležitosti, ako by to mohlo fungovať. Za ten čas, ktorý som tu, mi už ľudia z mojich priateľov a známych povedali veľa návrhov, ktoré sa im zdali ako správne, priam geniálne riešenia rómskej otázky – napr. vybrať niektoré deti z dediny a umiestniť ich na internát mimo Lomničky, naučiť ich slušne sa správať v spoločnosti a ukázať im príklad správnej hygieny. Upratovať častejšie odpadky v dedine či ísť medzi ľudí a pýtať sa na ich potreby.
Lenže niekedy stačí návšteva najbližšieho domčeka a dostaneme odpoveď. Komunita je hybnou silou rozhodnutia jednotlivca. Málokto urobí niečo navyše, keď im k spokojnosti stačí aj to málo, čo majú. Samozrejme, sú aj takí, ktorí dokážu vyjsť a žiť inak, no je to skôr výnimka.
„Nikto ma nepresvedčí, že Rómovia sú zlí,“ povedali ste v jednom z rozhovorov. Množstvo ľudí si myslí, že osady sú nebezpečné, Rómovia sú zlodeji a zneužívači sociálneho systému. Samozrejme, my vieme, že sú to hlúposti. Vy s Rómami žijete už roky — ako sa rómsky elán, dobrota a rómske dobro prejavujú v každodennom živote?
Osady sú nebezpečné. Ale nie kvôli ľudom v nich. Sú nebezpečné preto, lebo v nás spúšťajú okamžité predsudky, najhoršie scenáre, a tak pri prvom stretnutí čo najskôr cúvame vzad. Častokrát si ani nepripustíme možnosť, že by sme mohli vstúpiť medzi obyvateľov tejto komunity a naozaj začať spoznávať ich osobné príbehy, motivácie, túžby alebo ich minulosť. Je jednoduchšie otočiť sa chrbtom a kráčať naspäť do bezpečia.
Takmer každý z nás túži byť pre svet jedinečný a prijatý taký, aký je. Druhých však ľahko škatuľkujeme a ukladáme do spoločných priečinkov už pri prvom stretnutí. Som na tom úplne rovnako. Ale čas v Lomničke ma stále učí pozerať sa na ľudí osobitne, na každého zvlášť a nezatláčať ho silou mocou do nejakej škatuľky s nálepkou.
Myslím, že mnohí z nás, ktorí tu pracujeme už nevidíme len „cigáňov, ktorí sú okrádači systému“, ale vidíme v nich ľudí, ktorí majú svoje príbehy, tak ako my. Vidíme Luciu, ktorá po práci v centre do večera pomáha svojej mamke upratovať školu. Vidíme mladého muža Martina, ktorý príde pomôcť na faru, vždy keď má príležitosť a voľný čas. Vidíme Riška, ktorý má talent na hru na gitare, hrá ťažké akordy a nepotrebuje na to žiadnu školu. Vidíme Olinku, ktorá celé dni stráži svojich mladších súrodencov a svoje predčasne ukončené detstvo vymenila za povinnosti náhradnej matky.
Keď bol na návšteve v centre môj starší brat Janko, jeden chlapček mu priniesol banán. Neskôr mi Janko povedal: „Čakal som, že si to dieťa príde odo mňa niečo vypýtať alebo vyžobrať. Nikdy by som nepovedal, že mi v rómskej osade niekto sám od seba niečo podaruje.“
A presne tak to je. Dobrota medzi Rómami nás prekvapí a pritom je taká bežná. Naše deti sú veľmi štedré, podelia sa aj s tým posledným. Ľudia na ulici sa vedia pozdraviť aj láskavo a bez nepriateľského pohľadu. Aj domácnosti, ktoré majú minimum nábytku, môžu byť vyzametané, umyté a čisté.
Stále sa mám čo učiť… Samozrejme, nebola by pravda, keby som povedala, že sú tu len svetlé dni. Aj mňa sa už dotkli nespravodlivé obvinenia, hnevlivé poznámky alebo vulgárne slová. Ale kvôli tomuto predsa neodsúdim všetkých navôkol. Ak upriamime pozornosť na to dobré, čo v sebe Rómovia skrývajú, uvidíme ich v omnoho lepšom svetle.
Rómovia majú krásny dar. Žijú prítomný moment. Tu a teraz. Naplno a bez výčitiek. Lenže pre našu spoločnosť je to bremeno, pretože tak, ako ľahko zabudnú na zlo včerajška, tak ľahostajne vidia povinnosti zajtrajška. A ostávajú kdesi uprostred, nezaradení do našej spoločnosti, no pritom závislí na jej pomoci. No aj napriek tomu, že mnohí sú obklopení biedou a chudobou, mám pocit, že dýchajú akosi slobodnejšie než ja.
Zdieľať na
Zdieľaní